Nádej Zúfalých Sŕdc

kapitola 19

Otvorila som oči.
Za tento deň to bolo už druhýkrát. Je to neuveriteľné. Dva mesiace som sa o to snažila snažila, ale jednoducho to nešlo. Už som aj zabudla, aké je to ráno sa zobudiť a otvoriť oči. A teraz to zažívám zasa.
Je to neopísateľný pocit, keď vám doktori po otrasnej autonehode a dvoch mesiacoch v kóme povedia: „Ste zdravá. Za pár týždňov budete schopná žiť rovnako kvalitne ako predtým!”

Zatiaľ toho nemôžem veľa robiť, vlastne iba sedieť a ležať. Nemôžem zdvíhať ťažké predmety, namáhať chrbticu, behať ani robiť čokoľvek, pri čom by som sa zadýchala.

Hneď po vyšetreniach sa do izby vrátili rodičia. Boli skutočne šťastní. Plakala som a smiala sa zároveň. Bolo ťažké radovať sa z toho, že som zdravá a nemyslieť na to, že som stratila brata. Byť šťastná, že môžem opäť otvoriť oči a rozprávať a nevraciať sa k tomu, ako som sa trápila, keď som nemohla dať nikomu vedieť, že som v poriadku.

Dnes so mnou môžu byť už len rodičia. Už je jasné, že je všetko v poriadku, i keď nie úplne v takom, ako predtým. Za pár týždňov však budem môcť chodiť bez opory a o dva mesiace by som mala ísť domov.

Najkrajší darčer, aký som si môhla k narodeninám, o ktorých som ani nevedela, prijať, je prebudenie z kómy.

>>after two months<<

Život v nemocnici nie je až taký nudný, ako som si predstavovala.

Zažila som tu veľmi krásne Vianoce v kruhu najbližších. Dokonca, ani jedlo tu nie je tak hnusné ako v školskej jedálni. Tie dva mesiace ubehli ako voda. Chodila som na rehabilitácie, vďaka ktorým môžem už aj behať. Chrbtica, nohy aj zlomená ruka sú ako nové.

Každý deň tu niekoho mám. Kamarátov, priateľa, rodičov, spolužiakov, ľudí, ktorým na mne aspoň trochu záleží.

A, síce už Lucas nie je s nami, cítim ho stále nablízku. Cítim, že je tu so mnou, že sa na mňa pozerá, podporuje ma, verí mi, je mojou obrovskou morálnou oporou. Každý jeden deň sa zobúdzam kvoli nemu. Snažím sa rodičom robiť dvojnásobnú radosť aj za neho. Prekonávam seba samú a robím veľké pokroky.

Dnes sa mám prvýkrát postaviť na nohy sama, bez akejkoľvek opory. Je to pre mňa veľmi dôležité.

„Ahoj, Emilie. Myslíš, že to dokážem?” vyhŕkla som hneď, ako vstúpila dnu.
„Luc, slniexko moje, o tom nepochybujem. Si to najsilnejšie dievča, aké poznám. Určite to dokážeš.”

„Ďakujem moc, tak poďme na to.”

Emilie, moja zdravotná sestra, je super dievčina. Máme spolu dobrý vzťah, je ako moja staršia sestra. Je mladá, má len 26 rokov, ale je to tá najlepšia sestrička, akú som si môhla prijať. Má ťažký život. Otec jej zomrel, keď mala 14. Jej mama si našla priateľa, ktorý začal piť a bil jej mamu aj ju. Jej mama sa ho bála, preto nič nemôhla urobiť. Nakoniec sa však odhodlala zdôveriť sa kamarátke. Jej nevlastný otec išiel na 5 rokov do väzenia a ona sa aj s mamou odsťahovala sem do Trondheimu. Keď mala 19, jej mamina zomrela pri autonehode.

To bol aj dohôd, prečo sa rozhodla, že bude pomáhať ľuďom, aby sa v nemocnici cítili príjemne. Vraj nechce, aby sa ľudia museli pozerať na svojho blízkeho, ako bojuje v nemocnici, ale nikto mu nevie pomôcť, tak ako sa to stalo aj jej...
Emilie ma práve pre toto neskutočne motivuje bojovať a nevzdávať sa tak ľahko.