Nádej Zúfalých Sŕdc

kapitola 4

Zdálo sa mi, že cesta autom ubehla dosť rýchlo, síce v skutočnosti trvala niečo cez 15 minút.
Zaparkovali sme pred budovou školy.

Bola vážne obrovská. Narátala som päť poschodí. Mala farbu šedého kameňa a na každom podlaží bolo asi pätnásť veľkých okien. Pôsobila na mňa trochu staromódne, skôr ako nejaký kaštieľ než škola.
Pred budovou sa to už hemžilo žiakmi zo všetkých tried. Od menších detí držiacich rodičov za ruku až po študentov so zelenými stužkami na kabátoch.

„Tak,” povedala mamina, „idete?”
„Nie, mami, kľudne to môžeš otočiť domov,” povedal Lucas s iróniou v hlase.
„Bežte už, šup-šup.”
„E-e...,” trucoval Lucas.
„Lucas, poďme!” povedala mama veľmi vážnym materinským tónom hlasu. Ale obaja sme vedeli, že mala čo robiť, aby sa nezačala smiať.

„Dobre, dobre, veď idem.”
Mama nás objala a dala nám pusu.
„Tak si to tam užite, papá.”

Aj my sme jej zaželali veľa šťastia v novej práci a na rozlúčku sme jej zamávali.

Potom sme už pomaly kráčali cez bránu ku vchodu a popritom sme sa vyhýbali skupinkám študentov.
Mala som zmiešané pocity. Cítila som pohľady ostatných zabodnuté v našich chrbtov.
Všimli si, že sme sem len tak prišli ako nejakí votrelci?
Úprimne, nie som tu dobrovoľne. Teraz by som bola najradšej na jedinom mieste. Doma. Ale tým slovom doma myslím môj skutočný domov. A ten je v Anglicku. To bude navždy môj jediný domov. Domov, kde som mala tých najlepších kamarátov, spolužiakov, dokonca i posteľ. Proste všetko. A mám taký pocit, že tu to nenájdem.

Bola som tak zamyslená, že som si ani nevšimla, kedy ma Lucas chytil za ruku. Preplietol si prsty s mojimi, a keď sa nám pohľady stretli, usmial sa na mňa. Nechápala som, čo to robí, ale cítila som sa lepšie.
„Prečo sa všetci na nás tak čudne pozerajú?” spýtala som sa ho, keď sme sa blížili ku vchodu.
„Lebo sme sexy,” žmurkol na mňa Lucas.
„Ako to robíš, že si úplne v kľude? A prečo ma držíš za ruku?” zasyčala som.
„Len si užívam svoj prvý deň v nórskej škole. A ty by si mala začať tiež. Tie dievčatá pri nástenke po mne pokukovali a šepkali si niečo. Musel som ich trochu podráždiť.”
Nechápavo som sa na neho pozrela.
„Teraz si určite myslia, že spolu chodíme,” vysvetlil.
„Čoo?” začala som sa smiať.

Otočila som sa ku tej nástenke, kde pred chvíľou stáli tri dievčatá. Už tam neboli.
Pátrala som po nich, keď som si uvedomila, že sú rovno za nami. Kráčali po schodoch s pohľadmi plnými nenávisti. Tie pohľady patrili mne. Bola som tu len pár minút a už mám tri nepriateľky. Celkom slušný začiatok. Na konci dňa ma bude nenávidieť celá škola.

„Lucas?”
„Áno?”
„Mám pocit, že to nebol dobrý nápad...”
„Prečo?”
„Vieš ako hnusne na mňa zazerajú?!”
„Noták, Lucy, ukľudni sa. Závidia ti, nie je to super pocit?” Pozrel sa mi do očí. Ani nie, pomyslela som si.
Snažila som sa teda uvoľniť. V mysli som si stále opakovala sme sexy a nahovárala som si, že to bol ten dôvod, prečo sa na mňa tak pozerajú.

„Lucy?” prerušil moje myšlienky Lucas.
„Hmm?”
„Je čas na ďalší level.” Prešibane sa usmieval a ja som sa začala obávať, čo za šibnutú úlohu v tom ďalšom leveli vymyslí...
Ani som sa nespamätala a už som bola v jeho objatí. Objala som mu teda opätovala.
„Tak pekný deň, zlatko,” povedal a dal mi pusu na líčko. Zasmiala som sa. To bolo asi až moc nahlas...
„Aj tebe,” povedala som.
Nato ešte raz žmurkol. Otočil sa na opätku a išiel si hľadať svoju triedu.
Zrazu som mala chuť v tej jeho hre pokračovať. A tak som sa so zamilovaným pohľadom na tvári pozerala, ako odchádza. Keď sa na mňa otočil, poslala som mu vzdušný bozk. Na to sa opäť usmial.
Keď už zmizol za rohom, otočila som sa a sebavedomým krokom som sa vydala pohľadať svoju triedu.