Nádej Zúfalých Sŕdc

kapitola 16

Celé dva mesiace v kóme nehybne ležím na posteli. Už som si aj zvykla na to, že keď sa zobudím, či už je to Emilie, moja sestrička, upratovačka, doktor alebo návšteva, nemôžem otvoriť oči. Zvykla som si, že nemôžem rozprávať, hýbať rukou, nohou, vlastně vôbec ničím. A uvedomila som si, že jediné, čo mi zostáva je veriť, že sa prebudím aj nasledujúce ráno. Vlastne, za uplynulé mesiace som každý jeden deň bola vďačná za to, že som vôbec mohla cítiť teplo slnečných lúčov na mojej pokožke.

Pravidelne ma chodí navštevovať Nicole aj s ostatnými kamošmi. Otcov stav sa zlepšil už dávno, pustili ho domov už po týždni. S mamou a Mathiasom tu sú každý boží deň. Vždy prídu aspoň na pár hodín a povedať mi, ako prežili svoj deň a ako si nemôžu zvyknúť na to, že sa všetko deje bezo mňa. Zo všetkého, čo tu bolo povedané som nabrala toľko energie, sebadôvery a chuť bojovať.

A dostala som za to aj odmenu. Zvládla som najdôležitejšiu skúšku za celý môj život. Bolo to ešte pred mesiacom. Keby sa mi vtedy zhorší stav, odpoja ma od prístrojov len pre to, že nejaká hlúpa štatistika hovorí, že s toľkými vážnymi zraneniami je pravdepodobnosť, že človek prežije, veľmi mizivá. Ale ja som sa vschopila a dokázala im, že aj napriek tým dvadsiatim percentám, ktoré mi vtedy dávali, som ešte stále tu a bojujem, pretože chcem prežiť.
Veľa vyšetrení a testov skončilo veľmi dobre. Dodávalo mi to silu a aj mamina ma povzbudzovala, aby som bojovala ďalej a za žiadnych okolností sa nevzdávala.

Stále tu však bola otázka, či naozaj prežijem.
Aj napriek všetkým dobrým výsledkom sa ešte stále nedalo povedať, že som zdravá. Nikto nevedel, či mi neprestane pracovať nejaký dôležitý orgán, či jednoducho neprestanem dýchať. Netuším, či ešte zažijem deň bez toho, aby som nebola v kóme. Netuším, či budem ešte niekedy dýchať bez pomoci prístrojov... A nemám v pláne to riešiť
Nie teraz.
Nechám to na môj osud a radšej sa ponorím do ríše snov.

>>Ocino<<

Ten pocit, keď si uvedomíte, že ste si zabili syna a skoro aj dcéru, neprajem zažiť nikomu. Výčitky svedomia budem mať do konca života. Toto si, jednoducho, nikdy neodpustím, to proste nejde...
Celé mesiace kvoli tomu ani oko nezažmúrim. Stále naňho myslím. Bol úžasný chlapec. Taký múdry, vtipný, láskavý...
No, už je neskoro. Teraz mi záleží len na jednej osobe. Lucy. Ani nemyslím na to, že zomrie. To si nedokážem pripustiť. Ale ona je silná, bojuje a ja viem, že to dokáže.
Neviem si ani predstaviť ako bude reagovať, keď jej poviem pravdu. Neodpustí mi to. Mali sa tak veľmi moc radi...

„Andrew,” zavolala na mňa Lancy, „poď, už ideme.”

Vzal som kľúče a v zrkadle som si napravil sveter. Lucy má zajtra narodeniny. Ideme jej vybrať nejaký darček. Ani v tých najhorších snoch sme si nepredstavovali, že jej 17. narodeniny oslávime v nemocnici bez jej smiechu a radosti...

Lancy to znáša ešte horšie ako ja. Stále plače nad rodinnou fotkou, na ktorej všetci sedíme na gauči, usmievame sa a obíjmame. Bolo to ešte z Anglicka, vtedy sme bola jedna šťastná rodinka. A možno, keby sa aj nepresťahujeme... Lucy nám to hovorila, no my sme dali prednosť práci...
I keď mi Lancy hovorí, že ja za to, čo sa stalo nemôžem, že to ten druhý vodič nabúral do nás, ja niekde hlboko v duši cítim, že za to môžem ja...

„Andrew!”
„Už idem,” zakričal som a vyšiel zo spálne.

>>Mathias<<

Každý deň to bol tak bolestivý pohľad na ňu, že som to nikdy nevydržal. Plakal som hneď, ako som stisol kľučku na tých dverách. Bol som tam každý jeden deň do neskorej noci, sedel som na stoličke vedľa postele a sledoval ju. Rozprával som jej všetky naše zážitky, čo sme spolu za ten mesiac zažili. Veril som, že ma počuje, a že keď sa prebudí, bude si ma pamätať.
No a keď už prišla sestrička, že je čas ísť domov... Nechcel som. Nemohol som. Chcel som pri nej zostať.
Nechcel som ísť od nej preč. Bál som sa, že by to bolo naposledy. Vždy som sa snažil správať tak, keby to bolo naozaj poslednýkrát, aby to bolo čo najkrajšie.

A keď som prišiel domov, hodil som sa do postele a plakal. Nezvládal som to. Toto boli tie najhoršie dva mesiace v mojom živote. Stále som myslel len na ňu.
Ani si nepamätám, kedy naposledy som jedol poriadny obed, netuším  čo je za deň a kedy naposledy som bol v škole... Ale to boli tie posledné veci, na ktorých mi momentálne záležalo. Rodičia si o mňa robia starosť. Každý večer mi na dvere zaklope mama a chce sa rozprávať. Je to otravné, hlavne, keď mi stále opakuje že s a jej môžem zdôveriť s čímkoľvek. Ale ja netuším, čo také by som jej povedal. Jednoducho nemám chuť rozprávať o tom, čo sa stalo. Núti ma to myslieť na tie najhoršie scenáre.
Vlastne mamine nezazlievam, že sa o mňa bojí. Nedávno za mnou prišla s tým, aby mi ani nenapadlo rezať sa alebo si nejako inak ublížiť. Neskoro... Spravil som to. Bolo ťažké, umývať si večer zuby a celý čas vedieť, že vedľa na poličke sú žiletky. Veľakrát mi tam zablúdil zrak, ale spravil som to len raz. Neviem, čo mi to napadlo. Samozrejme, teraz by som to už nespravil. Bolo to pár dní po tej nehode. Vtedy doktori nehovorili nič iné, len to, že sa máme zmieriť s tým, že zomrie. Už som to nezvládal, musel som to skúsiť. Jednoducho som si potreboval nejako ublížiť, aby som sa netrápil kvoli Lucy, a tak som si urobil dva rezy na vnútornej strane ruky. Už sa to zahojilo, no zostala tam jazva...

Ležal som v obývačke na gauči a listoval v kalendári, keď som zrazu zistil, že zajtra je 10. novembra. 10.11. má predsa Lucy narodeniny! Bože ten čas letí. Ako som mohol zabudnúť? Chcel som jej ísť dačo kúpiť. Tak ako vždy, i dnes som prišiel domov o šiestej večer, a tak som mal ešte pár hodín, kým nezatvoria tie najlepšie obchody. Nenapadlo mi však nič vhodné, čo by som jej mohol darovať. Vedel som, že jej najobľúbenejšie farby sú biela a čierna, miluje hudbu, má rada módu...
Rozhodol som sa, že zavolám Nicole. Počas týchto dvoch mesiacoch bývala v dome u nejakej rodiny, kde si prenajala izbu, keďže by sa jej neoplatilo stále lietať z Anglicka sem do Trondheimu.
Spoznal som ju v nemocnici St. Olavs, a keďže ona pozná Luc najlepšie, určite mi pomôže...