Nádej Zúfalých Sŕdc

kapitola 6

„Už sme domaaa,” zakričala som hneď, ako som vstúpila do domu. Bolo 14:15, pred pätnástimi minútami nám skončila posledná hodina, na ktorej sme mali viac menej voľno.

„Poďte mi porozprávať, aký bol váš prvý školský deň v nórskej škole,” žiaril ocko radosťou.

„Nudný, oci,” zamierila som ku schodom do mojej izby, ale ocino ma zastavil: „Poď ku mne, Lucy.”

Otočila som sa a zišla pár schodov späť. Ocko ma chytil za ruku a posadil si ma na gauči na kolená.

„Tak nudný vravíš,” povedal.
„U-hmm.”

Položila som si hlavu na otcove pleco. On ma pobozkal do vlasov a povedal: „Ale ty si silná a zvládla si to, však?”
„U-hm!”

„Vždy si bola silná a bojovala si najviac, ako si dokázala. Si moja dokonalá najobľúbenejšia dcéra. A navždy budeš. Si moje všetko. Ja viem, hovorím ti to často, ale nikdy nevieme, čo sa stane a už ti to nebudem môcť povedať...”

Z očí mi vyhŕkli slzy. Toto som potrebovala, objatie a nádherné slová od toho najlepšieho ocina na svete.

„To bolo až také dojemné?”
„Oci, ja ťa nikdy nechcem stratiť. Ani teba mami. Ste najlepší rodičia na svete. A Lucas je ten najúžasnejší brat. Nikdy nechcem stratiť ani jedného z vás!”

Mamina si sadla ku nám a objímali sme sa všetci traja. Lucas sedel na barovej stoličke v kuchyni a pozeral do mobilu. „A jaaa?” pribehol k nám, keď si nás všimol.
A tak sme sa tam objímali všetci štyria. Celá moja rodinka. Tá najúžasnejšia a najšťastnejšia.

Vtom zazvonil zvonček a prerušil našu rodinnú chvíľku.
„Vy niekoho čakáte?”
„My nie,” povedal otec s úškrnom na tvári.
Pozerala som sa z maminy na otca, z otca na mamu a potom na Lucasa, ktorý len pokrčil plecami.

„Idem otvoriť,” povedal otec a odišiel z kuchyne.

Snažila som sa pochopiť, o čo tu ide.
Z chodby som začula hlasy. Boli mi dosť povedomé, ale nemôhla som identifikovať osobu, ktorej patrili.

Vtom sa dvere otvorili a z chodby vystúpilo štíhle dievča s krásnymi svetlo hnedými vlasmi a s obrovským úsmevom na tvári.

Len som neveriacky zaklipkala očami. Bola už takmer pri mne. Okamžite som sa postavila a vpadla do jej otvorenej náruče. Akonáhle som zacítila vôňu ambrového parfumu, začala som plakať.

Je to ona. Je to moja najlepšia kamarátka. Stojí predomnou tak, ako pred mesiacom. Zrazu som si nebola istá, ako dlho to vlastne bolo. Mala som pocit, že sme spolu neboli roky...
Opäť som sa sústredila na jej prítomnosť a vnímala len tú nádhernú vôňu.

Odstúpili sme od seba a hľadeli sme si do uplakaných očí. Bolo to úplne iné, ako keď sme si volali alebo mali videochat. Toto sa dialo naozaj.

So zaslzenými očami som sa pozrela na mamu a otca. „Ďakujem,” zašepkala som.
„S radosťou,” odvetila mamina.

Rodičia Nicole ma tiež objali a dali mi pusu na líce. Vraj som im chýbala!

Obrátila som sa späť na Nicole a znovu sme sa objali. Je hrozne príjemné cítiť pri sebe človeka, ktorého máte radi a ktorý vám lásku opätuje.