Nádej Zúfalých Sŕdc

kapitola 2

V ruke som držala šálku mätového čaju, ktorý mi uvarili rodičia.
S Nicole sme ho pijávali stále. Bol to náš tajný liek na všetky typy bolesti. Nestalo sa, že by sme nemali v zásobe aspoň pár krabičiek mätového čaju.
Keď som prázdnu šálku položila na nočný stolík, ľahla som si, že si na chvíľu oddýchnem.
Lucas sa mi za to už najmenej stokrát ospravedlnil! Ale bola to predsa nehoda, za to nemôže ani jeden z nás.

No tá hrča, čo mi zostala na čele... Hrôza. To už si asi môžem do školy obliecť aj vrece zo zemiakov.

Keď som sa už cítila dobre, prezliekla som sa do čiernych boyfriend nohavíc a svetru s farebnými pruhmi na rukávoch, čo bol jeden z troch outfitov, ktoré mi odporučila Nicole. Tento bol konkrétne pre prípad, že by nebolo práve najkrajšie počasie.
Naposledy som zapózovala pred zrkadlom a už som si obliekala jednoduché biele tričko a na to úzke žlté šaty na ramienka. Vyzeralo to naozaj pekne.
Ako posledné som si obliekla úzke čierne šaty a džínsovú bundu.

Mala som šťastie, že si Nicole aj po takmer mesiaci pamätala každý jeden kúsok v mojom šatníku. Bez jej pomoci by som bola stratená.

Opäť som si ľahla na posteľ a pozerala som na strop. Chytila som si čelo a ozaj som tam už tú hrču cítila. Bola celkom malá. Len dúfam, že Lucas nemal pravdu, keď povedal, že tam budem mať hrču veľkú ako zemiak. To by som do tej školy asi naozaj radšej nešla. Ani si to nechcem predstaviť. Všetci by sa na mňa pozerali ako na mimozemšťana. To by veru nebol ten najideálnejší prvý dojem na nových spolužiakov v úplne novej škole...

Pred pár dňami sme sa s Lucasom išli porozhliadnuť po okolí. Nakoniec sme skončili až na nejakom veľkom kopci, z ktorého bolo vidieť celé mesto. Bol posiaty ružovými kvietkami, ktoré tvorili našim nohám dokonalý ružový koberec. Na vrchu toho kopca bola veľká skala. Sadli sme si na ňu a užívali si výhľad. Pod nami tiekla rieka, po ktorej plávali lode. Na jednej sa práve oslavovalo. Hrala tam hudba, ľudia tancovali a nebo osvetľoval ohňostroj.
Zahľadela som sa tým ľuďom do tvári a pokúsila sa zistiť ako sa asi cítia. Všetci mali na perách široké úsmevy. Jedna žena v červených koktejlových šatách do seba obrátila pohár vina. Pravdepodobne toho vypila príliš, pretože sa jej nohy zamotali a takmer spadla. Zachytil ju akýsi muž. Usmiala sa na neho a ja som akoby videla tú iskru, ktorá preletela jej telom. Pri pohľade na jej zamilovaný výraz tváre som sa musela usmiať tiež.
A teraz je to oficiálne moje najobľúbenejšie miesto, ktoré tu poznám. Vlastne, je jediné...
Ale, je kúzelné. Vždy, keď sa tam vyberiem, pozorujem ľudí a premýšľam, ako sa asi cítia. Vo vlasoch mi veje vietor, cítim vôňu dreva a počujem ako vtáčiky spievajú. To miesto ma vždy prinúti zabudnúť na všetky problémy a vnímať iba prírodu okolo mňa...

Hluk hrncov v kuchyni ma prinútil otvoriť oči. Hodiny ukazovali takmer sedem hodín.

Porozhliadla som sa po mojej novej izbe. Spomenula som si na to, ako som poslednýkrát stála v mojej izbe v Anglicku. Táto je trochu väčšia, mám v nej ešte veľa voľného miesta. Možno práve pre to, že tu chýba môj kozmetický stolík, ktorý sa, bohužial, nezmestil do sťahovacieho auta.
Nicole sa venuje líčeniu a veľmi sa jej páčil, tak som jej ho darovala. Veľmi moc si chcela vziať niečo na pamiatku z toho domu a ten stolík bol pre ňu dokonalou užitočnou spomienkou.
Vždy, keď bola u mňa, skúšala na mne všetky nové motívy a spôsoby, o ktorých sa dočítala na internete alebo v Teen Vogue. Jej sesternica pracuje v Amerike ako redaktorka toho časopisu, a tak jej vždy posiela nové vydanie oveľa skôr, než skutočne vyjde.
Takže som bola jej pokusný králik. Najviac som však nenávidela, keď prišiel čas na odličovanie. Minuli sme snáď pol fľaštičky odličovacej vody a minimálne polovicu vrecka s tampónikmi. Vtedy som sa cítila, akoby mi niekto natrel tvár olejom. Bolo to naozaj nepríjemné. Presne tak, ako keď sme s Nicole vyskúšali pravú bahennú masku. Po nej som však mala pleť úplne jemnú.
Vlastne masky a pílingy máme obe veľmi rady. Dávame si ich každý deň, buď ráno, alebo večer alebo hocikedy, keď máme čas.  Moja obľúbená je s aktívnym čiernym uhlím. Po nej mám pleť čistú, oddýchnutú, bez čiernych bodiek a akné.
A preto moc líčenie nemám v obľube. Na obyčajný deň používam iba riasenku a občas rúž.

„Večera je na stole,” prerušila moje myšlienky mamina.
Už som bola veľmi hladná. Vstala som z postele, otvorila dvere a s dupotom som utekala dolu schodmi. Skoro som sa zrazila s Lucasom, ktorý bežal rovnako, ako ja. Nebola som si istá, či to bol jeden z jeho provokatívnych pokusoch o obsadenie môjho miesta alebo mal tiež prázdny žalúdok a z izby ho vylákala vôňa palaciniek.

„Prvá,” zakričala som víťazoslavne, keď som si sadla na moju stoličku.

Počkali sme na rodičov a potom som sa pustila do prvej palacinky.
Hlavnou témou bol zajtrajšok, prvý deň v novej škole.

Dojedla som prvá. Dokonca som predbehla aj Lucasa, ktorý je vždy prvý, čo ma presvedčilo o tom, že chcel naozaj len obsadiť moje miesto.

Po večeri sme s rodičmi pozerali v obývačke film a pokračovali sme v rozhovore.
O deviatej som popriala všetkým dobrú noc a dala pusu na líce.
V izbe som sa prezliekla a potom som zašla do malej kúpelne, ktorá bola súčasťou mojej izby.
Umyla som si zuby a naniesla som si na pleť krém. Hrča sa síce truchu zväčšila, ale studený obklad zabral a nebola taká fialová.
Keď som bola psychicky pripravená na zajtrajšok, nastavila som si budík, aby som náhodou neprespala svoj "little comming out".