Nádej Zúfalých Sŕdc

kapitola 14

>>Mathias<<

„Mamaaaaa,” zakričal som počas toho, ako som sa prezliekal do riflí a mikiny. Rýchlo som z posteľe zhrabol mobil a utekal dolu schodmi.

„Mamaa,” zakričal som opäť, keď už som bol v kuchyne, v ktorej po mame nebolo ani stopy.
„Do...prdele!” zanadával som.
Vo dverách som sa stretol s otcom...
„Mathias! To bolo čo?” vyvalil na mňa oči. Počuje ma nadávať len výnimočne.

„Potrebujem ísť vážne rýchlo do nemocnice St. Olavs, zvezieš ma, prosím?” Odignoroval som jeho otázku.
„A na čo?”
„Poď, všetko ti poviem cestou,” povedal som a už som bežal k autu.
Otec ma však zastavil: „Sakra, načo potrebuješ ísť tak nutne do nemocnice?”

„Ježiš... Lucy mala včera autonehodu... Pred chvíľou mi volala Nora.”
„Odkiaľ to vie Nora? Nemusí to byť predsa prav...”
„Kým tam prídem, môže byť neskoro... Je na tom...vážne zle...” zaťal som zuby. Otec sa poškriabal na zátylku a neveriacky sa na mňa pozrel.
Nato už bežal za volant, naštartoval a ja som mu v skratke povedal všetko, čo mne povedala Nora.

Otec ešte ani poriadne nezaparkoval na parkovisku pred nemocnicoh a ja už som vybehol ku vchodu.

„Zavolaj mi, potom pre teba prídem,” zakričal na mňa.
„Dobre oci, jazdi opatrne,” zakričal som za sebou. Pre istotu.
„Neboj, drž sa, ahoj.” Na to som už utekal dnu. Nemyslel som na nič iné len na Lucy.

Bežal som po chodbe, ani neviem kam... A zrazu som sa ocitol pred dverami, nad ktorými bol nápis: ŽIVOT OHROZUJÚCE STAVY.
Vošiel som cez dvere. Ocitol som sa vo veľkej chodbe, po ktorej boli po stranách samé dvere a pru stenách stoličky. Šiel som ku prvým dverám, musel som to vyskúšať.

Stlačil som kľučku, a vtedy sa vo dverách objavil muž v bielom plášti a so stetoskopom zavesným na krku. Za ním stála žena s uplakanými očami. Bola to Lucyna mama. Hneď som vedel, že tam musí byť Lucy, a tak som si predieral cestu cez nich dnu.

„Hej, hej mladý muž! Kam ste sa vybrali? Sem len tak nemôžete vytrhnúť!” povedal doktor a chytil ma za rameno.
„Pustite ma, musím ju vidieť...”
„Nemôžem vás pustiť dnu. Aký ste rodinný príslušník?”
„Rodinný prišlo? Žiadny...”
„Tak potom dovidenia,” povedal a odtiahol ma od dverí, ktoré za sebou zavrel.

„Ale ja som...”
„Žiadne ale. Prestante tu robiť cirkus, pacienti tu potrebujú mať kľud,” povedal doktor. Ale to sa k nám už rútili dvaja vysoký muži, pravdepodobne ochranka.
„Je to moje dievča... Musím ju vidieť!” kričal som.
Ale oni ma chytili za ruky a ťahali ma preč.

„Je to jej priateľ, pustite ho!” zakričala Lucyna mama.
Doktor zopakoval: „Pustite ho.”
Nato mi obaja ochrankári pustili ruky.
„Ďakujem, ” obrátil som sa najmä na Lucynu mamu. „idem dnu.” Obrátil som sa na tie dvere.
„Samozrejme, moc sa vám osprave...”

Bolo mi jedno, čo hovoril. To jeho ospravedlnenie by mi bolo aj tak na nič... Sústredil som sa len na tie dvere. Nevedel som, čo mám očakávať, a tak som bez premýšľania vošiel dnu.

Naskytol sa mi nepríjemný pohľad... Na posteli predomnou ležalo mladé, krásne, ale bezvládne telo.

Moje dievča.

Moja Lucy.

Moje všetko.

Bola pripojená na všelijaké prístroje... Z jednej ruky jej vychádzali samé hadičky a na druhej mala bielu sadru. Nikto na nej nebol podpísaný. Šiel som z toho všetkého zošalieť.

Zadíval som sa jej do tváre. Z úst jej viedla tenká hadička, ktorá jej pravdepodobne dodávala kyslík. Pod okom mala monokel a škrabance a modriny po celej tvári aj rukách.

Vedľa postele bol umiestnený prístroj, ktorý jej zaznamenával tlkot srdca. Keď som videl tú čiaru, mal som chuť kopnúť do toho, alebo to vyhodiť von oknom. Hruď sa jej nie moc pravidelne zdvíhala a klesala dolu.
Pri myšlienke na to, že zomrie, že ju už nikdy neuvidím, neobíjmem, nepobozkám...som začal plakať.

Len som tam sedel, pozeral na jej nevinnú tvár a plakal. Bol to neuveriteľne bolestivý pohľad. P to viac, keď to bol pohľad na človeka, ktorého mám rád zo všetkých najviac...
Lucyna mama mi povedala, že Lucas neprežil. Neviem si ani predstaviť, ako to vezme Lucy... Mala ho strašne rada, mali úžasný vzťah.

Trasúcou sa rukou som ju nesmelo pohladil po líci, akoby bola zo zlata. Pomaly som prechádzal po jej zatvorených očiach. Potom som jej chytil obe ruky. Nežne som ich pobozkal a ešte chvíľu som ich držal v mojich dlaniach.
A potom jej pery. Dlhú chvíľu som ich pozoroval. Boli plné, nádherne krojené, svetlučko ružovej farby. V tej chvíli som bol vďačný za každú jednu sekundu, kedy som sa ich mohol dotýkať tými mojimi.
Už som to nemôhol vydržať, a tak som sa naklonil a pobozkal ju. Jemne, krátko. Bolo to iné ako inokedy. Ale chcel som, aby vedela, že som s ňou.

Zase som tam len sedel, plakal, držal ju za ruky a sledoval jej nehybné telo. Až teraz som si uvedomil, čo pre mňa znamená. Poznal som ju vyše dva mesiace a týždne, kedy sme spolu chodili boli tie najkrajšie v mojom celom živote... Tak super som sa ešte nikdy necítil. Ona bola dôvodom môjho úsmevu. Bývali sme vonku dlho do noci. Jej rodiča boli úžasní. Veľmi chápavi, robili všetko pre to, aby bola šťastná.

Niekto zaklopal na dvere a vstúpil dnu. Boli to baby Nora, Ida a Tea.

Len sme sa na seba pozreli a začali sme plakať. Nora prišla ku mne a objala ma.

„Prečo sa to stalo práve jej?” spýtala sa potichu.
„Neviem, fakt neviem!” povedal som.
„Ako to zvládaš?” spýtala sa Tea.
„Zatiaľ len dúfam, že sa mi to celé len sníva. Potrebujem ju...”
Potľapkala ma po pleci.

„A čo ty?” spýtal som sa Nory.
„Je to strašné... Ešte včera sme mali ísť von, ale nedvíhala nám telefón. Až dnes ráno mi volala jej mama... Stalo sa to, keď sa vracala s otcom zo školy. Nechápem, prečo sa to stalo práve jej... Mám ju moc rada, dúfam, že ju budem môcť ešte niekedy objať.”

>>Lucy<<

Odtiahol svoje pery od mojich, chytil moje ruky a potichu vzlykal.

Keby vedel, ako moc mi chýbal jeho dotyk, ako veľmi ho milujem, ako moc som mu chcela opätovať bozk, ale nešlo to. Nedokázala som to, nemohla som. Keby to vedel...

Niekto zaklopal na dvere. Neviem, kto to bol, ale zostalo tu ticho...
Ale iba na chvíľu, pretože o pár minút neskôr sa už miestnosťou ozývalo plakanie.

Potom niekto blízko Mathiho zašepkal niečo ako: „Prečo ona?” Podľa hlasu som zistila, že je to Nora. Bola som rada, že prišli.
„Neviem, fakt neviem!” ozval sa konečne Mathias.

Nechcela som, aby prestal rozprávať. Jeho hlas ma vždy ukľudňoval. Potrebovala som ho počuť.

No on zmĺkol.