Nádej Zúfalých Sŕdc

kapitola 22

Po tom, ako som sa rozlúčila s Mathiasom, prišli za mnou Marcus a Erik. Veľa sme sa o sebe dozvedeli a aj sa viac spoznali.
Rozprávali sme si zaujímavé historky a trápne situácie zo školy, ale aj táborov a výletov a osláv. Rozprávali sme sa o našej nehode. Ja som sa hrozne veľa dozvedela o ich živote, ktorý nie je v skutočnosti o nič jednoduchší, ako ten môj. Aj napriek tomu sme sa spolu viac nasmiali ako plakali.

Keď som sa cítila lepšie, doktori mi dovolili, aby som šla na chvíľu von a nezmeškala ohňostroj.
Stála som tam a pozorovala, ako svetlá v domoch naokolo zhasínajú.

„Deje sa niečo?" pretrhol niekto sieť mojich myšlienok. Bol to Marcus. V tej tme by som ho ani nespoznala, keby si nesvietil prskavkou pred tvárou.
„Nie, nie, len som bola zamyslená," usmiala som sa.
Marcus mi utrel z líca jednu neposlušnú slzu.
„Nad čím si premýšlala?" spýtal sa.
„Len tak."
Pozrel sa na mňa pohľadom, ktorý vravel s týmto na mňa ani nechoď.
„Premýšľala som o živote. O dnešnom dni. O všetkom, čo ovplyvnilo môj život..."
„Chceš sa o tom porozprávať?"
Pokrútila som hlavou. Nedokážem o tom hovoriť - chcela som dodať.
„Neboj sa, čakajú na teba samé úžasné dni."
„Máš pravdu." Usmiala som sa. Má pravdu.

„Poď, ideme pohľadať Erika a Nicole," chytil ma za ruku. Chvíľu som sa dívala na naše ruky dotýkajúce sa končekmi prstov. Chcela som ho pustiť, no aj tak to pre mňa nič neznamenalo. A tak sme pomaly bežali, pretože sme sa museli uhýbať deťom, ktoré sa so smiechom hrali na naháňačku. Pri pohľade na tie šťastné deti ma pichlo pri srdci. Bolo nádherné vidieť ich tešiť sa zo snehu. Skákali doňho, robili anjelov a olizovali cencúle odtrhnuté zo striech. Konečne boli šťastné. Zaslúžili si to. Dúfam, že nový rok bude pre ne slobodou. Že bude v tejto nemocnici ich posledný. Že už ich na chodbách, s vedomím, že sú minimálne tak šťastné ako teraz, nikdy neuvidím.

„Tam sú," ukázal Marcus na dve tmavé postavy pár metrov pred nami. Sadla som si na lavičku vedľa Nicole a vydýchala sa.

Už sme sa chystali ísť nájsť nejaké dobré miestečko na odpálenie ohňostroja, keď na nás zakričal otec chalanov: „Tak tu ste, všade som vás hľadal. Za pár minút bude polnoc, poďte sa dopredu pozrieť na ohňostroj."

Nasledovali sme ich otca, až sme zastavili pred nemocnicou v dave ľudí čakajúcich na odpočítanie sekúnd do polnoci. Pozrela som sa okolo seba, všade samé usmiaté tváre. Obrátila som sa k Nicole a chytila ju za ruku.
A keď sme všetci spolu zakričali jeden, zapálili knoty a nad celou nemocnicou poletovali farebné iskry. Všetci naraz zakričali „Šťastný Nový rok!" a, ak mali pri sebe človeka, ktorého ľúbili, tak ho pobozkali.

Práve som sa chcela otočiť a odísť, keď som zbadala Mathiasa, ako sa ku mne rúti. Vyskočila som na neho. Nohy som si preplietla okolo jeho trupu a on ma pevne držal. Darovali sme si ten najkrajší a najromantickejší bozk.
„Šťastný Nový rok, láska."
Po líci mi začal tiecť obrovský prúd sĺz. Sĺz šťastia. Bola som šťastná, že mám rodinu a priateľov, ktorí ma milujú, a ktorým na mne tak veľmi záleží.

Mathi ma opatrne položil na zem.
„Šťastný Nový rok," odpovedala som mu a silno ho objala.
Kútikom oka som zbadala Nicole, ako sa obíjma s Davidom.
Potiahla som Mathiho bližšie ku Nicole. Vrhla sa do môjho náručia a dlho sme sa obíjmali a smiali a plakali. To sme, jednoducho, boli my, až príliš moc sme prežívali emócie. Rukávom mikiny som jej utrela slzičky z tváre a práve vtedy, keď sme to najmenej čakali sa na nás vrhli aj chalani. A tak sme sa tam obíjmali všetci šiesti.
O chvíľu sa medzi nami ocitol aj ocino, mamina a Emilie. Boli tam všetci tí najdôležitejší ľudia v mojom živote a ja som bola najšťastnejší človek na svete.

Keď už bolo medzi nami málo kyslíka, odtiahli sme sa od seba a rozdýchavali to so širokými úsmevmi na perách.
Sadli sme si za stoly v hale a pchali do seba posledné kúsky jedla, ktoré tam zostali, kým sme neboli úplne plní a nevládali sa ani pohnúť.

„Takže, decká, neskutočne moc vám ďakujem za tento nádherný večer. Verím, že sme si ho spoločne užili čo najviac to šlo a budeme na tento deň spomínať len a len v dobrom. Bolo mi veľkou cťou stretnúť toľko statočných detí! Boj proti chorobe je ťažký a ja vás všetkých obdivujem za to, ako ho zvládate a za to, akí ste silní! Držíme vám palce, dúfam, že sa stretnem s každým jedným z vás o rok! Ďakujeme všetkým deťom a personálu nemocnice St. Olavs." Povedala riaditeľka nemocnice. Všetkým urobila tým preslovom radosť.

Bola som neskutočne šťastná. Len vďaka mojim najmilovanejším som nemyslela na nič zlé.
Prvýkrát za tento deň som sa nerozplakala už len pri pohľade na nich všetkých, stojacich pri mne.
Pretože si zaslúžim byť šťastná.