Nádej Zúfalých Sŕdc

kapitola 8

Ráno, v čase východu slnka sme stáli pri bráne a lúčili sa. Moje oči si akosi nedokázali priviknúť na to svetlo a začínala ma z toho bolieť hlava.

Pozrela som sa na Nicole. Objali sme sa.
„Tak opäť rozlúčka," povedala som.
„Áno, bohužial..."

„Nicole, moc ti prajem, aby ti to s Davidom vyšlo a aby si s ním bola šťastná. A... Prepáč za všetko, čo sa stalo včera, akosi...som na to zabudla."
Pri myšlienke na minulú noc som sa cítila trochu zvláštne.
„Luc, ďakujem ti za všetko, naozaj úplne všetko, čo sme spolu včera prežili. Bol to... najkrajší deň môjho života! Tak úžasne ako včera s tebou som sa nikdy necítila s nikým. A možno už ani nebudem."
Bola úžasná. Poriadne sme sa rozlúčili a s novými spomienkami na mňa sa vraciala späť domov.

So štípajucími slzami v očiach som sa vrátila do izby.
V hlave som si zas a znova prehrávala včerajšiu noc. Aj keď sa nám nepodarilo vstať na desiaty, ale až na posledný budík, fakt, že vedľa mňa leží moje jediné dievča na svete, robilo všetko dokonalé.

Našťastie, môj druhý deň v škole ubehol ešte rýchlejšie ako ten prvý. Znovu som nevnímala ani jednu profesorku, či profesora. Celých 5 vyučovacích hodín som sledovala ručičky na hodinách, ktoré sa pohybovali podivuhodne rýchlo.

Profáci dnes mali dobrú náladu. Len rozprávali a rozprávali a nezaťažovali naše mozgy zbytočnými otázkami.
Na anglickom jazyku sa ma profesor spýtal, či som v poriadku, či mi nie je zle, lebo vraj som bledá a bez života. Povedala som mu, nech si nerobí starosti, že budem v pohode. Radšej som si dala pozor, aby som sa netvárila tak, že za chvíľu mi hlava padne na lavicu a zaspím tu. Čo bolo dosť možné, keďže som toho včera dosť nenaspala.
Vonok s babami som musela odložiť na neskôr. Chvalabohu, nerobilo im to problém. S Mathiasom sme sa dohodli na tretiu.

„Bože, ak prežijem tento deň, tak mi splníš jedno želanie!" vyslovila som svoju myšlienku nahlas, keď som sa konečne zvalila na posteľ.

Zobudila som sa na to, že so mnou niekto zatriasol. Keď som otvorila oči, stál nadomnou Lucas.

„Preboha, koľko je hodín?" rýchlo som sa posadila na posteli a vzala mobil z nočného stolíka. Ani som sa nepozrela na hodiny, pretože mi do očí udrela správa
Máte 4 zmeškané hovory od "Mathias"

No super, toto sa mi fakt podarilo!

Utekala som ku skrini. Otvorila som ju, následne zatvorila a znovu otvorila. Potom som sa vrátila ku stolíku a vzala som do ruky mobil.
Absolútne som nevedela, čo mám robiť. Samozrejme, najradšej by som si ľahla a spala ďalej, ale nemôžem to všetko len tak zrušiť.

Mám mu zavolať? Alebo mám ísť do reštaurácie, v ktorej sme sa mali stretnúť? Nie. Zavolám mu.

„Ahoj, Mathias," zachripela som, keď sa ozval jeho hlas.
„Luc, preboha, kde trčíš? Vieš ako som sa o teba bál?"

Zrazu ma zahrialo niečo zvláštne pri srdci.

„Vážne?"
Na chvíľu stíchol, akoby si až teraz uvedomil, čo povedal.
„Uhm," prikývol.
„Prepáč mi, ja som ešte doma, zaspala som. Vieš, včera som... Môžem ti to potom vysvetliť."
„Lucy. To je v pohode. Ak si unavená, môžeš zostať doma a vyspať sa. Kľudne to odložíme na zajtra."
„Nie, už sa cítim lepšie. Kde si ty?" spýtala som sa.
„No, už dobrú hodinu sedím v Smaku." Cítila som jeho úsmev.

Reštaurácia Smak. Tam sme sa to mali stretnúť. Je to asi 10 minút autom.

„O 15 minút som tam, okej?"
„Okej, čakám ťa tu. Tak zatiaľ."
„Ahoj." Ukončila som hovor.