Nádej Zúfalých Sŕdc

kapitola 9

„Ánoo?” zodvihla som možno až príliš nadšene.
„Luc, ahoj. Kde trčíš?”
„Ahoj. Práve som s Mathiasom pred naším domom.”
„Bolo fajn?” spýtala sa s očakávanim dobrej odpovede.
„Potom ti poviem,” zasmiala som sa. Nora hlasno zapišťala, akoby sa nemohla dočkať.
„Počuj, nechceš vziať Mathiasa so sebou? Aj baby idú s chalanmi.”
Aspoň sa vyhnem vypočúvania.
„Dobre teda, môže byť. Počkať, a čo ty?”
„Ide aj Sebastian...” Tentokrát som zapišťala ja.
„Ešte ti zavolám,” povedala som a ukončila hovor.

„Zmena plánu. Baby chcú, aby si šiel s nami aj ty, tiež si berú chalanov.”
Ani som ho nenechala vyjadriť sa a už som ho ťahala dnu.

V obývačke sedeli obaja rodičia. Hneď, ako nás zbadali, vyskočili na nohy a šli ku nám.
Objala som ich a predstavila im Mathiasa: „Mami, oci, toto je môj spolužiak, Mathias. Mathias, toto sú moji rodičia.”
Podali si s ním ruky a usmiali sa na nás. Akoby hovorili „Tak spolužiak, hej?”.

„Páni!” povedal Mathias, keď vošiel do mojej izby, „tak toto určite nie je tvoja izba, je tak uprataná, akoby v nej nikto nebýval.”
„Nie, je to naizaj moja izba Tajomstvom je vysávač,” zasmiala som sa.
„Kúpelňa?” ukázal na dvere, ku ktorým som práve mala namierené.
„Jasné, poď so mnou,” potiahala som ho za ruku.

Pri zrkadle som vzala do ruky čistiacu vodu, nakvapkala trochu na tampónik a vyčistila som si ním tvár. Ešte som sa nastriekala mojím obľúbeným sprejom s vôňou vanilky.
Mathias len sledoval, čo robím, a tak som aj jemu strekla sprej na mikinu.
„Heeej!” odskočil odo mňa. Privonial si k nej a pozrel sa na mňa so širokýn úsmevom na tvári.
„Aaaa... Vonia to krásne. Úplne ako ty. Môhol by som to voňať celý deň.”
„Po pár hodinách tá vôňa vyprchá,” zasmiala som sa. On len odul spodnú peru presne ako to robím ja.

„Nora? Kde sa stretneme?” spýtala som sa jej, keď mi zdvihla telefón.
S Mathim sme už odchádzali od nás.

„My už vás čakáme pred kaviarňou. Dojdete sem?”
„Jasné.”
„Dobre, tak pa.”
„Papa,” povedala som a zložila.

„Mathi?” dobehla som ho.
On zastal, otočil sa na mňa a daroval mi úsmev široký od ucha k uchu.
„Čo jeee?” spýtala som sa, keď tam len stál, civel na mňa a usmieval sa ako slniečko na hnoji.
„Nič, ja len, že vyzeráš pekne.” Rukou ukázal na môj outfit.
Tentokrát som sa usmievala ako slniečko na hnoji ja.
„Mathiii, ďakujem. Keď si to teraz tak vezmem, tak keby si do mňa nevrazil dvermi, nemám takého dobrého kamaráta ako si ty.”
„A takú obrovskú hrču na čele,” zasmial sa.

Podišiel bližšie ku mne a pohladil mi hrču. Potom svoje ruky omotal okolo mojich ramien a ja som mu postrapatila jeho i tak nezbedné vlasy.
Pozrela som mu do tváre, na ktorej mu prevládal spokojný výraz. Zrazu mi pohľad opätoval. Usmieval sa, čo mu vyčarovalo na lícach roztomilé jamky. A jeho pery boli priam stvorené na bozkávanie. Želala som si pocítiť ten pocit ešte raz.
Potom mi však preletelo hlavou, že sme len kamaráti.

„Mathi, Nora povedala, že nás čakajú pri nejakej kaviarni. Vieš, ktorú myslela?” spýtala som sa ho.
„Mathi z tvojich úst znie krajšie, ako z ostatných,” povedal celý vysmiatý.

Pred kaviarňou už naozaj čakala Nora a spol.
„Čaute, hrdličky,” vyobjímala nás Nora oboch naraz.
Všetkých som ich privítala objatím a Nora mi predstavila Sebastiana. Jeho neonovožltá mikina smrdela cigaretami, čo sa mi moc nepáčilo, ale nechcela som mať predsudky.

V kaviarni mali stoly len pre štyroch, tak sme sa rozdelili. Ja som sedela s Mathiasom, Norou a  Sebastianom za jedným stolom a hneď vedľa nás sedeli Ida, Marcus, Tea a Tobias.

O chvíľu ku obom stolom prišli čašníčky a spýtali sa na naše objednávky. Ja a Nora sme mali chuť na latté.
Počas toho, ako sme pili svoje nápoje, sme sa zhovárali o tom, aké akcie nás tento školský rok čaká. Najviac sa všetci tešili na Halloweensky večierok.

Po káve baby navrhli, aby sme išli do lesa, vraj tam majú nejaké dobré miesto.

„Ako ďaleko to je?” spýtala som sa.
„Desať minút a sme tam,” odpovedal mi Marcus.
O chvíľu sme boli v tmavom lese a ešte pár minút trvalo, kým sme došli na miesto.
Sadli sme si na dve lavičky oproti sebe s dreveným stolom uprostred. Chceli, aby som im povedala o sebe viac.

„Kedy máš narodeniny?” spýtala sa Nora.
„10. novembra budem mať 17.”
„Máš ešte nejakých súrodencov okrem brata?” spýtala sa Tea.
„Nie, iba Lucasa. Za to som rada, nemienila by som sa o neho s niekym deliť,” zasmiala som sa.
Všetci sme začali rozprávať o svojich súrodencoch a tých najbláznivejších zážitkoch i trapasoch s nimi.

Keď už bolo veľa hodín, všetci si začali baliť telefóny, cigarety, zapaľovače a kľúče do vačkov alebo tašky.
Aj ja som sa šla postaviť, ale Mathias ma chytil za ruku, tak som si sadla späť na lavičku.
„Nechceš zostať ešte chvíľu?” spýtal sa.
Veľmi som s ním chcela byť chvíľu sama. Po tom, ako som mu povedala, aký dobrý kamarát je, bol akýsi tichý a čudný. Akoby nechcel, aby bol pre mňa len kamarát. Pravdou však bolo, že ja sama som nevedela, čo chcem.

Ostatní už odchádzali. Tobias nám chcel niečo povedať, ale Nora doňho drgla a šepla: „Nechaj ich.”

Usmiala som sa na ňu, a ústami som jej naznačila „ďakujem”.
Je úplne úžasna. Veľmi si rozumieme. A je od nej milé, ako nám to s Mathim praje.

Keď sme zostali v lese len my, ľahli sme si do mäkkého lístia.
„Mal si už nejaké dievča?” spýtala som sa ho. Chvíľu premýšľal a potom povedal: „Nie. Poriadne som so žiadnym nechodil.”
Chcela som sa spýtať na Noru, ale on akoby prečítal moje myšlienky a povedal: „S Norou to nebolo nič vážne. Proste len pokus o vzťah.” Bola som prekvapená, že to berie tak ľahko.
„Prečo?”
„Ja neviem. Nič som ku nej necítil. Boli sme len normálni kamaráti v parte ľudí, ktorí si moc dobre rozumeli. No a keď Marcus začal chodiť s Idou a Tobias s Teou, na nás dvoch začali tlačiť, aby sme sa dali dokopy. Ale nič sme ku sebe necítili. Teda, ja som k Nore nuč necítim. Trvalo to asi tak 4 dni, kým sme si uvedomili, že nám bolo fajn, iba ako kamarátom,” povedal a trochu nervózne sa zasmial.

Zatvorila som oči a predstavila som si Noru po Mathiasovom boku. Boli by isto zlatý pár.

Mathi sa pretočil na bok a pozeral na mňa.
„Čo ti chodí po rozume?”
„Hodili by ste sa k sebe,” vyslovila som svoje myšlienky.
Vedela som, že pred ním môžem povedať čokoľvek.

„Nie všetko je v skutočnosti také, ako to na prvý pohľad vyzerá,” povedal, „a vlastne, som rád, že medzi mnou a Norou nič nebolo.”

Vedela som, čo tým chcel povedať. Zavrela som oči a myslela na ten bozk v parku.

„A ty? Už si s niekym chodila?”
„E-E. Mala som najlepšieho kamaráta.”
„Pobedz mi niečo o ňom,” list zo stromu práve dopadol na jeho tvár. Zasmiali sme sa a ja som sa posadila.
„Volá sa David. Vždy, keď sme boli vonku, chytil ma za ruku a držal ma, nech sme boli kdekoľvek. Pustili sme sa až pred mojím domom a...,” v očiach ma zaštípali slzy.
Chce sa mi plakať vždy, keď myslím na Anglicko. Ešte som si nezvkla na to, že Anglicko je minulosť... Kiež by som na to všetko môhla len tak zabudnúť. Ale chcem to?

Mathias asi pochopil, že sa nemal pýtať, pretože si sadol vedľa mňa a objal ma.
Bola som šťastná, že ho mám pri sebe. Všetká únava a zlá nálada sa vyparila, keď som bola s ním, keď sme sa smiali, keď  ma objímal, keď som cítila jeho vôňu.

Vďaka nemu tento deň predsalen prežijem a to znamená, že mám jedno želanie.
Ale naozaj neviem, čo si chcem želať. Moji najlepší kamaráti v Anglicku mi neskutočne moc chýbajú, ale nedokázala by som odísť od tých, čo som si našla tu v Trondheime. Niečo silné nás spája.

Prečo musím byť taká nerozhodná? Naozaj neviem, čo chcem? Alebo ma len mozog chce presvedčiť o tom, že to neviem?