Nádej Zúfalých Sŕdc

kapitola 24

Pred dverami nemocnice sme sa s Mathiasom oprášili od snehu a vošli do haly.
Ako som prechádzala cez halu, uvedomila som si, že je tak prázdna, že tu nezostal žiaden dôkaz včerajšieho večera. Všetky stoly, stoličky a ozdoby boli spratané a na zemi nebola ani jedna jediná smietka.

V izbe som sa prezliekla a mokré oblečenie dala sušiť. Sadla som si na posteľ vedľa Mathiasa, ktorý už šiel niečo povedať, no prerušil ho zvoniaci mobil. Vytiahol ho z vrecka a zdvihol.

„Ahoj mami... Ja prídem neskôr... Ja viem, ja sa najem tu... Prepáč, chcem tu ešte zostať... Nehnevaj sa na mňa, mami... Pozdravuj ich, ďakujem... Ľúbim ťa, ahoj."
Položil telefón na posteľ a usmial sa na mňa, akoby nič.
No ja som sa cítila zle kvôli tomu, že Mathias skoro nie je doma, že všetok voľný čas trávi so mnou a nie so svojou rodinou.

„Mathi, kľudne choď domov..."
Pozrel na mňa nechápavo, no keď mu došlo, že reagujem na ten telefonát, len pretočil očami.
„To bola matka, len sa ma pýtala, či nechcem ísť na nejakú oslavu. Ale kľud, nevadí jej že tu zostanem s tebou."
„To je pekné, ale nemôžeš tráviť všetok voľný čas, ktorý ti po škole zostáva tu. Mamine chýba, že ťa už ani nevidí, že sa s tebou nemôže porozprávať a určite ťa už dlho ani neobjala..."
„Ja jej to vynahradím."
„Nechcem ťa do ničoho nútiť, ale tiež nechcem, aby sa preto hnevala tvoja mamina na mňa. Veľmi si vážim, že si tu každý deň, ale musíš byť aj doma," povedala som mu hľadiac do jeho nádherných očí.

„Síce by som bol oveľa radšej s tebou, ale asi máš pravdu..."
Usmiala som sa naňho.
Mathi ma chytil za ruku a šla som s ním ku dverám. Tam ma objal a pobozkal na rozlúčku.
Zavrel za sebou dvere a ja som sa vrátila do postele.

„Čo teraz?" spýtala som sa sama seba.
Samozrejme, radšej by som bola, keby tu Mathias leží so mnou. Ale, bohužiaľ, musím si poradiť aj bez neho.
Vôbec som netušila, čo robiť. Vtedy mi na dvere zaklopala Emilie.

„Ahoj, Luc, ako ti je?" sadla si na posteľ vedľa mňa.
„Ahoj, ešte mám taký super pocit zo včerajška," zasmiala som sa.
„Aj mne sa včerajšok páčil, taká príjemná veselá atmosféra, však?"
„Áno, presne. A spoznala som aj tých chlapcov, dvojičky, čo prišli nedávno." „Marcus a Erik, však? Ráno som Ich bola skontrolovať na izbe a strašne milí sú, že?"
„Áno, strašne."

„A čo dnes budeš robiť?" spýtala sa Emilie.
„Vôbec neviem, strašne sa nudím."
„Tak to ti tieto knihy prídu vhod," položila predo mňa pár kníh.
„Bože, knihu som nečítala ani nepamätám!"
Posledná kniha, ktorú som čítala bola Med a mlieko. To bolo posledné povinné čítanie z literatúry ešte v Anglicku.
Kedysi som knihy čítala veľmi rada. Rozvíjali moju fantáziu a to sa mi nač čítaní páčilo najviac. Milovala som chodiť do knižnice a prehrabávať sa v regáloch dokým ma nejaká kniha neupútala. Vždy som si ich odtiaľ niesla minimálne päť.
No, ako som bola staršia a staršia, na čítanie mi akosi nezostával čas.
Preto ma veľmi potešilo, keď mi Emilie nejaké knihy priniesla.

„Ale najskôr sa musíš ísť najesť. Ideš so mnou do jedálne?"
„Áno," povedala som a spolu s Emilie sme vyšli z izby a namierili si to dolu do jedálne.

Hneď ako som si s polievkou a hlavným jedlom na podnose sadla za stôl, pribehlo ku mne malé dievčatko. Ten bojazlivý úsmev som spoznala hneď. „Ty si Emma, však?" pohladkala som ju po líčku.
„Áno a ty sa ako voláš? Si strašne pekná." Usmiala sa na mňa a ja som nemohla z toho, aká je roztomilá.
„Ja som Lucy."
„To je krásne meno, ako pre princeznú." Zasmiala sa a konečne sa posadila na stoličku oproti mne.
„Ďakujem, ty si zlatíčko. Koľko máš rokov?"
„Osem," pošepkala mi, „ak chceš, môžeš za mnou prísť a zahráme sa na princezné. Moja izba má číslo 123."
„1,2,3, tak to si určite zapamätám a určite sa rada zastavím."
„Super!" Zrazu žiarila ako najjasnejšia hviezda na nebi. Vyskočila zo stoličky a silno ma objala. Potom mi zamávala a utekala von.
Pozorovala som ju až ku dverám, kde stála Emilie a usmievala sa na mňa.
Keď sa naše pohľady stretli, vykročila ku mne a sadla si na miesto, kde pred chvíľou sedela Emma. Zdálo sa mi, že má slzy v očiach.

„Emilie, je všetko v poriadku?" spýtala som sa jej.
„Luc, som na teba neskutočne moc hrdá!" povedala a skutočne jej z očí tiekli slzičky, „nádherne sa pozerá na to, ako dokážeš tým deťom vyčariť úsmev na perách, takto šťastné som ich nevidela nikdy!"
„Emilie, bože, ďakujem. Urobila si mi radosť. Ani nevieš ako moc ťa mám rada."

Objali sme sa a potom ma Emilie nechala, nech sa najem.

Sedela som tam niekoľko hodín. Jedla som pomaly a v hlave som si prehrávala všetky tie rozhovory stále dokola. Či to bola Emma alebo Emilie, mala som obrovské šťastie, že som vo svojom živote stretla takých úžasných ľudí so srdiečkom na správnom mieste.
Bola som nesmierne vďačná. Za ne, za to úžasné jedlo, za to, že som nažive.