Nádej Zúfalých Sŕdc

kapitola 23

Zobudila som sa do krásneho slnečného rána.
„Dobré ránko, Luc! Ako sa máme?" Mathias vošiel do izby s krásne voňajucími raňajkami na podnose.
„Úžasné! Lepšie som sa necítila už veľmi dlho."
Sadol si na posteľ a podnos položil predomňa.
„Ďakujem," povedala som pri pohľade na tie chutné toasty so šunkou a syrom a zeleninou, „raňajky do postele, to tu už dávno nebolo."

Netrvalo dlho a všetky tri toasty boli v mojom bruchu.
Ľahli sme si, objala som ho okolo pásu a hlavu si položila na jeho hruď. Vdychovala som príjemnú vôňu jeho mikiny. Pobozkal ma do vlasov a škrabkal ma po chrbte.

Síce sme posledný týždeň nestrávili spolu veľa času, ľúbila som ho stále viac a viac. Je taký úžasný, ako keď som ho videla prvýkrát, ako keď sme boli na prvom rande, ako keď sme sa prvýkrát pobozkali.

„Lucy...?"
„Mathi...?" Spýtali sme sa obaja v tej istej sekunde.
„Môžeš prvá," zasmial sa.
„Nie, ty," aj ja som sa zasmiala.
„Ja len, že ťa ľúbim." Pohladil ma po líci.
„Ja som chcela povedať to isté," zašepkala som a už som ho bozkávala na tie jeho dokonalé pery.

Potom sme chvíľu v tichosti ležali a hľadeli na strop. Bolo počuť len naše výdychy.
„Čo budeme dnes robiť?"
„Čo len chceš," pobozkal ma.

„Všetko v poriadku?" Mathias mi stisol ruku.
„U-hm," prikývla som a hľadala Lucasov hrob medzi ostatnými. Bola som tu prvýkrát odkedy ho tu museli pochovať. Keď som z diaľky zbadala zlatými písmenami vyryté LUCAS, hneď som sa rozbehla. Kľučkovala som medzi hrobmi až kým som nezastala pri tom jeho.
„Navždy v našich srdciach," prečítala som potichu slová pod jeho menom a datúmom narodenia a smrti.

Už som viac nedokázala zadržiavať slzy. Mathi sa postavil vedľa mňa a objal ma okolo pliec.
„Povedz mi, keby sa cítiš zle, áno?"
Znova som len prikývla. Nedokázala som vysloviť ani hlásku.

Zavrela som oči a v duchu som mu povedala úplne všetko. Nevynechala som ani jeden maličký detail. Vždy sme sa jeden druhému zdôverili s každým zážitkom a zápasom. Vedeli sme o sebe všetko.
Nakoniec som potichu vyslovila svoje želanie: „Chcem, aby si sa vrátil...potrebujem ťa tu. Chýbaš mi, nedokážem sa zmieriť s tým, že tu nie si..."
Ďalej som nepokračovala, pretože by som to nezvládla. Otvorila som oči a po lícach mi tiekol vodopád sĺz. Naposledy som sa pozrela na tie zlaté písmena, krásne vence kvetov a svietniky.
Chytila som Mathiho za ruku a ťahala ho preč.
„Už chceš ísť?"
„Áno, poďme," zašepkala som.

Keď sme stáli za bránou cintorína, vydýchla som si.
Síce sú to už tri mesiace, čo sa stala tá nehoda, pri ktorej Lucas zomrel, stále sa s tým nemôžem vyrovnať. Stále nemôžem uveriť, že zomrel, že už neexistuje, nie je tu a ja ho už nikdy neobjímem.
Zo začiatku som sa snažila vyhýbať našim fotkám, spomienkam na naše zážitky a miestam, na ktorých sme trávili spolu čas. Ale potom som si uvedomila, že možno najlepší spôsob, ako sa s tým vyrovnať je spomenúť si na tie krásne chvíle s ním, zájsť na cintorín a poplakať si nad jeho hrobom. Ako dnes. Jednoducho sa vďaka tomu cítim byť bližšie k nemu.

„Chceš sa o tom porozprávať?" Matthias ma chytil za ruku a utrel mi slzy.
„Myslím, že mi to pomohlo. I keď je to smutné a ťažké, to všetko mi pomáha preniesť sa cez to."
„Tak už neplač, moja, dobre?"
„Áno," utrela som si oči, stisla mu ruku a spokojne kráčala.

Nohy nás zaviedli až do parku plného kvetov, kríkov a stromov. A lavičiek. Na jednu z nich sme si sadli. No, nie len tak na hocijakú.

„Práve v tomto parku, tuto, na tejto lavičke si ma prvýkrát pobozkal, pamätáš sa na to?" Schúlila som sa ku nemu do klbka.
„Pamätám si to, akoby to bolo včera. Boli sme v Smaku a potom sme sa šli prejsť. Našli sme tento park, a tak sme si sadli sem, na túto lavičku, lebo bola jediná na slnku," potľapkal rukou po lavičke, na ktorej sme sedeli a ktorá bola teraz z bokov zasypaná snehom, „a potom som ťa pobozkal. Vôbec si nečakala, že to spravím, myslím, že si sa na mňa kvôli tomu aj hnevala. Vravela si, že to bolo príjemné, no dodnes pochybujem, že to bolo úprimné." Zasmial sa a ja som spomínala na to, ako zmätená som vtedy bola.

„Samozrejme, že to nebolo úprimné!"
Urobila som si z neho srandu a rehotala sa na tom ako blbá.
Postavil sa z lavičky. Už som si myslela, že odíde, no on si nabral do rúk sneh, vytvaroval z neho guľu a s rukou nad hlavou mi ňou pohrozil.
Vyskočila som z lavičky a zohla sa, aby som si aj ja nabrala do rúk sneh a vytvorila z neho krásnu guľu.
Mathiasova snehová guľa ma však zasiahla ešte predtým, ako som to stihla. A navyše do zadku! Otočila som sa naňho. Teraz to bol on, kto sa smial ako blbý.

„Ty si síce nebola úprimná, no ja mám dobrú mušku," smial sa ešte viac.
Len som tam stála so snehom v ruke a pozerala naňho s nenávistným pohľadom.

„Neboj, ten zadok ti s radosťou oprášim," kráčal ku mne. Rýchlo som vytvarovala guľu a schovala ju za rukáv. Keď sa zohol, že mi opráši zadok, otočila som sa a napchala mu ju za kapucňu.
„Tak čo, ešte sa budeš dlho smiať?"
„Tak toto si nemala!" vytiahol si spoza krku sneh a s vražedným pohľadom sa rozbehol po mne.

Tak toto dobre nedopadne. Hovorila som si v duchu. Utekala som, čo mi nohy stačili, srdce mi šlo vyskočiť z hrude. Keď som už nevládala, zvalila som sa do snehu a rukami si zakryla tvár. Čakala som obrovskú lavínu snehu, no nič také neprišlo.
„Neboj sa." Namiesto toho mi pomohol vstať a oprášil mi ten zadok.

„Nemala by si sa válať v studenom snehu, ešte ochorieš," povedal, „ale aby ti bolo jasné, za toto mi dl..."
Posunula som sa bližšie k nemu a nenechala ho dohovoriť. Namiesto toho som ho pobozkala a začala robiť pohyby proti jeho perám, ktoré mi opätoval.

„Už sme si kvit?" spýtala som sa ho, keď sme sa od seba odtiahli kvoli nedostatku kyslíka. Usmial sa a objal ma.