Nádej Zúfalých Sŕdc

kapitola 21

Sedeli sme na lavičke vonku za nemocnicou, chlípali nápoje cez slámky a rozprávali sa o našich životoch. Ja som si vzala vanilkový shake, Marcus kofolu.
„Nechceš sa napiť?” Vybral si z pohára slámku a posunul ho ku mne.
„Nie, nie, to je v pohode,” smiala som sa. Ale on sa nenechal odbiť.
„Ale ba, napi sa.”
„Kofolu moc nemusím,” usmiala som sa.
„Noták, je dobrá, skús,” naliehal.
„Mne kofola vážne nechutí... Ďakujem, ale naozaj si nedám.”
Odtisla som mu ruku s pohárom. Úsmev mi úplne zmizol z tváre, počula som, ako mi bije srdce. Zhlboka som sa nadýchla a potom vydýchla. Strašne som dúfala, že keď sa naňho otočím, nebude vydesený. Keď na mňa niekto tlačí a núti ma robiť niečo, čo nechcem, vždy vybuchnem. Proste sa nedokážem ovládnuť. To je jedna z horších stránok môjho ja. No, na druhú stranu, nenechám sa len tak ľahko ovplyvniť.

„Prepáč, nevedel som.” Vyzeral tak zraniteľne, že som sa musela usmiať, aby vedel, že som to nemyslela tak smrteľne vážne, ako to vyzerá.
„To nič.”
Aj on sa usmial. „Neverím, že naozaj existuje niekto, kto nemá rád kofolu.”
Pokrčila som plecami. Obaja sme sa začali smiať. Nahlas a z plných pľúc. Ani som nevedela prečo sa, vlastne, smejeme. O chvíľu ma z toľkého smiechu začalo bolieť brucho, a tak sme sa utíšili.

Keď sa nám stretli pohľady s kamennými výrazmi, len som sa usmiala. Zrazu bolo medzi nami akosi málo priestoru a kolená sa nám dotýkali. Chytil ma za pás. Pozrela som sa späť na jeho tvár a bol ešte bližšie.
Jeho pery boli lákavé, no dokázala som zachovať chladnú hlavu a vyhodnotiť túto situáciu za menej ako tri sekundy.
Milujem Mathiasa. Ani ho nepoznám a navyše, pás mi zviera príliš silno.

„Nooo,” postavila som sa, „už by som mala ísť...”
Pustil mi pás a pre zmenu ma chytil za ruku a stiahol ma späť na lavičku. „Zostaňme ešte chvíľu.”
„Je už tma, mala by som ísť, bude sa o mňa báť mamina aj môj...”
Vyhýbala som sa akémukoľvek očnému kontaktu s ním. Vedela som, že sa, jednoducho, musím postaviť a odísť, inak to nedopadne dobre.

„Luc?” Mathias už kráčal smerom k nám s nechápavým výrazom na tvári.
„Mathi!” Srdce mi od radosti poskočilo. Postavila som sa a objala ho.
„Si v poriadku? Obťažoval ťa nejako?”
„Nie, nie!”
„Určite?”
„Nie, naozaj, len...som potrebovala ísť na vzduch a...stretla som ho tak sme šli spolu.”
„Bože. Vrátil som sa zo záchodu a teba nikde, nikto nevedel, kde si. Vieš, ako som sa bál?” odtiahol si ma z objatia a pohladil ma po líci.
„Prepáč.”
Pokrútil hlavou a usmial sa, akoby hovoril, že sa nemám ospravedlňovať.
Vtom som si uvedomila, že Marcus celý čas sedel na lavičke a pozoroval nás. Odkašľala som si.
„Marcus, toto je Mathias. Mathias, toto je Marcus.” Cítila som sa tak trápne, že som sa bála pozrieť jednému z nich do očí a byť svedkom ich pohľadov a reakcie.

Radšej sme sa vrátili dnu.
Keď sme otvorili dvere, pred nami stálo malé dievčatko. Snažilo sa cez nás dostať von.
„Ahoj, maličká. Vonku je už príliš veľká tma na to, aby si tam šla sama.” Kľakla som si k nej a odhrnula jej spotené vlasy z čela.

„Ach, tu si, zlatko!” Pribehla k nám nejaká žena a objala to malé dievčatko.
„Už mi takto viac neuteč, áno?!” Poslušne prikývla.
Marcus sa jej spýtal na meno, ale bola ticho.
„Je hanblivá, asi vám nič nepovie.”
„Ja to môžem vyskúšať,” povedal Marcus.
„Ak chceš,” odišla nabok.

Marcus si kľakol vedľa mňa.
„Tak čo, povieš mi, ako sa voláš?”
Asi sa bála, pretože začala plakať. Posunul sa ku nej bližšie, ale ona sa posunula ešte ďalej.

„Neboj sa, ja ti nič neurobím,” povedal Marcus potichu a utrel jej slzu, čo jej tiekla po líčku. Usmiala sa a posunula sa k nemu o niečo bližšie. Naklonila sa k jeho uchu a pravdepodobne mu pošepkala jej meno.
„Emma? To je...” povedal Marcus, ale Emma ho zastavila.
„Psst! Nemôžeš to nikomu povedať!”
„Aha, dobre, bude to naše tajomstvo, platí?” spýtal sa jej.
„Platí," povedala nadšene.

„Môže to tajomstvo vedieť aj toto krásne dievčatko?”
Naklonila hlavu doboku, na ústa si položila malý prst s na ružovo nalakovaným nechtom a poriadne si ma prezrela. Bola veľmi zlatá.
„Tak dobre, ale nikomu to nesmie povedať!”
„Neboj sa, tvoje tajomstvo je u mňa v bezpečí,” usmiala som sa.
„Ďakujem,” povedala a rozbehla sa ku mame. Tá sa na nás pozerala s otvorenými ústami.
S Marcusom sme si vymenili šťastné pohľady.

Pozrela som sa na Lucy a Nicole. So širokými úsmevmi nás pozorovali. Sadla som si ku nim. Plakali sme a zároveň sa smiali.
Niekto ma zozadu objal okolo pliec. Otočila som sa. Bol to Mathias. Hneď mi bolo lepšie, keď sa na mňa usmieval od ucha k uchu!
Prisadol si vedľa mňa a ja som ho pod stolom chytila za ruku.
Zrazu sa mi z ničoho nič začalo ťažko dýchať. Nemohla som sa nadýchnuť. Akoby mi niečo bránilo v hrdle, nedokázala som do seba dostať žiaden kyslík. Mathias si to hneď všimol a par sekúnd len zostal prekvapene sedieť. Začal kričať o pomoc a ani na okamih mi nepustil ruku.

Zareagovala som až na prefackanie. Inštinktívne som sa posadila na posteli a zhlboka sa nadýchla.
Znovu som ležala na posteli v mojej nemocničnej izbe s prístrojom na dýchanie s rôznymi hadičkami na ústach.
Nadomnou stála Emilie a súcitne sa usmiala. Úplne ma vydesila. Začala som plakať.
„Všetko je v poriadku, Luc. Neplač, si v poriadku, nastal len menší výpadok dýchania.”
Prikývla som.
„Pán doktor povedal, že sa to môže opakovať pravidelne...” povedala roztraseným hlasom mama.
„Áno a práve pre to by si mala neustálé pri sebe nosiť inhalátor,” povedala Emilie.

Chcelo sa mi plakať, no vo dverách som si všimla Marcusa a Erika. Súcitne sa na mňa usmievali. Naše pohľady sa stretli. Sklopila som zrak.

„Zlatko, neboj sa, všetko bude v poriadku. Prosím, nestrácaj vieru.” Mamina ma objala a utrela mi slzy.
„Donesiem ti niečo na pitie?”
„To je v poriadku, mami. Ďakujem.”
Prikývla a otočila sa ku dverám.
„Mami?”
Otočila sa späť. „Áno?”
„Ľúbim ťa.” Chcela som, aby to vedela. Len vďaka nej som nažive a len kvôli nej bojujem. Vždy bola mojou najväčšou hrdinkou. Vždy bola odvážna, cieľavedomá a sebavedomá. Nikdy sa nevzdávala. Teraz už viem, po kom to mám.
„Aj ja teba,” venovala mi široký úsmev. Potom kývla k dverám a vyšla von.

Marcus a Erik ju pozdravili a vošli dnu. Sadli si na stoličky vedľa mojej postele.
„Si v poriadku?” spýtal sa Marcus.
„Budem v poriadku.”
Akoby mi zrazu to, že som to vyslovila nahlas dodalo energiu. Neskutočne veľa sebavedomia. Zrazu som si uvedomila, že naozaj budem v poriadku. Že sa jedného dňa zobudím a  idem šťastná. Zobudím sa a všetko bude ako za starých čias. Tak, ako to malo vždy byť. Raz musí toto všetko skončiť. Zaslúžim si byť šťastná.