Nádej Zúfalých Sŕdc

kapitola 15

Niekto vošiel do mojej izby, odostrel závesy a vzápätí odišiel.
Slnečné lúče sa prebíjali cez okno dnu. Cítila som to, šteklili ma na tvári. Chcela som si pretrieť oči, ale nemôhla som pohnúť rukou. Niečo mi ju držalo. Chcela som ňou trhnúť, keď som si spomenula na ten sen, čo sa mi večer sníval.
Bol to sen? Napadlo mi zrazu.
Ocko mal nehodu, Lucas zomrel, ja som skončila v nemocnici... A teraz sa zobudím a nemôžem sa ani pohnúť. Nebol to sen. Som v nemocnici. Bože.

Zrazu som si začala uvedomovať viac a viac veci, ktoré nemôžem robiť. Vlastne, nemôžem robiť nič okrem ležania so zatvorenými očami a rukami spustenými vedľa tela.
Ak prežijem aj dnešný deň, bude to už asi 48 hodín v tejto polohe.

Dvere na izbe sa opäť otvorili a ja som len dúfala, že tá osoba prehovorí, aby som mohla zistiť, kto to je. No, asi nemala v úmysle niečo povedať.
Zrazu mi niekto chytil ruku a niečo urobil s hadičkami, ktoré mi z nej viedli. Na ústach som mala nasadené niečo, vďaka čomu sa mi malo lepšie dýchať. Vlastne, tie prístroje robili všetko za mňa, ja som na to už nemala silu.

I keď som nevedela na sto percent, kto to je, predpokladala som, že to bola sestrička.
Momentálne odišla niekam ďalej od postele. Ozvalo sa vrznutie okna a slnko ma ešte viac zahrialo na tvári.
Niekto zaklopal na dvere.
„Ďalej," ozval sa jemný ženský hlas.
Dvere sa otvorili. Bohužial, nevedela som, kto to je...

Na podlahe sa ozývali kroky.
Sestrička povedala: „Slečna, navštevné hodiny sú dnes až od jednej poobede. A vôbec, aký rodinný príslušník slečny ste?"
„Ospravedlňujem sa vám, vôbec som netušila, od kedy sú návštevné hodiny. Prišla som sem za Luc až z Anglicka hneď, ako som sa o tom dozvedela..."

Nicol? Bola to Nicol, bola tu... Prišla za mnou hneď, ako sa to dozvedela.
Bola som nesmierne šťastná. Veľmi moc som si želala znovu ju vidieť. Neverím, že prišla až z Anglicka len kvoli mne.

„Ak nie ste žiadny rodinný príslušník, len tak vás ku nej nemôžeme pustiť, slečna."
„Fakt sa ospravedlňujem. Nie som žiadny rodinný príslušník, máte pravdu. Som Lucyna najlepšia kamarátka. Ani neviete, ako moc by pre mňa znamenalo, keby s ňou môžem ešte aspoň na chvíľu byť..."

Pri poslednej vete sa Nicole rozplakala. Keď som počula opäť to klopkanie topánok... Chcela som niečo zakričať, zavolať ju späť a uistiť ju, že budem v poriadku, že keď sa z toho dostanem, budeme mať všetok čas sveta len a len pre seba.
Dvere buchli a ja som sa konečne nadýchla.

>>Nicole<<

„Slečna," ozvala sa asi 25 ročná sestrička, „vy ju máte veľmi rada, že?"
Otočila som sa odo dverí a pozrela na ňu.
Cez slzy som povedala: „Áno, mám ju veľmi rada, je to moja najlepšia kamarátka a nechcem ju...s-stratiť."
„Snáď nikomu nebude prekážať, keď urobím malú výnimku," povedala s úsmevom na tvári.
„To vážne?!"
„Poďte," chytila ma za ruku.

V izbe, kde ležala Lucy mi priniesla stoličku ku jej posteli. Ona si vedľa mňa prisunula druhú stoličku. Bola smutná. Mala smutné oči. Len tam sedela a pozerala na svoje topánky. Chcela som byť s Lucy osamote, ale mala som pocit, že tá sestrička chce niečo povedať.

Keď sme tam takto sedeli niekoľko minút, začala som rozhovor prvá.
„Ako sa voláte?" spýtala som sa.
„Môžeš mi tykať, nie som od teba tak stará." Trochu sa usmiala, ale ten smutný výraz na tvári jej zostal.
„Volám sa Emilie a ty?"
„Emilie je pekné meno, ja som Nicole."
„Ďakujem. Tvoj anglický prízvuk sa mi páči."
Usmiali sme sa na seba. Tá žena mi prišla veľmi sympatická. Bola som rada, že sa o Lucy stará ona.

„Musí pre teba znamenať veľmi veľa, keď si sem prišla až z Anglicka."
Nedokázala som sa sústrediť na jej otázku, keď hovorila opäť tým chladným tichým hlasom. Bolo mi fakt ľúto, že je smutná. Chcela som zistiť prečo, ale netušila som, či je to vhodné.
A asi to vhodné nebolo, keďže sa zrazu postavila zo stoličky a vrátila ju na to isté miesto, z ktorého ju zobrala.

„Tak ahoj, Nicole," povedala a trochu nesmelo mi zakývala.
„Tak ahoj, Emilie," zopakovala som.

Obrátila som sa späť ku Lucy. To ona bola dôvod, prečo som tu. Hneď, ako mi volala jej mama, utekala som na letisko a nasadla na prvé lietadlo, ktoré letelo do Osla. Odtiaľ som sa odviezla až sem do Trondheimu. Trvalo mi to niekoľko hodín, ale už som tu.
Prezerám si jej tvár a uvedomujem si, že nie je tak zranená, ako som si predstavovala. Teda, aspoň na vonok nie. Oči má zatvorené. Zrazu sa v nich niečo zalesklo. Naklonila som sa nad ňu a pozrela jej do očí. Z ľavého oka sa jej pomali rútila malá kvapka vody. Sledovala som jej cestu po líci. Zastavila ju až prístroj, ktorý mala Lucy na ústach. Slza do neho narazila a zostala z nej iba malá mokrá slza.
Bolo to vážně divné. Bolo to ako znamenie! Ale aké?
Že ma počuje? Že bojuje? Že je rada, že tu som?

>>Lucy<<

Nicole chytila moju ruku. Zhlboka sa nadýchla a začala rozprávať.
„Lucy, strašne mi chýbaš, chcem byť stále pri tebe a sľubujem, že ak sa prebudíš, presťahujem sa sem do Trondheimu a budem tu s tebou. Aj po tých dlhých mesiacoch ťa mám moc ráda. Nenašla som si žiadnu novú najlepšiu kamarátku. Každý večer si prezerám fotky s tebou a plačem do vankúša. Nesmieš odísť, nemôžeš ma tu nechať samú, potrebujem ťa!"

Pri tých slovách som sa zamyslela. Uvedomila som si, že si ani nespomínam, kedy naposledy som bola v posteli a plakala nad našou fotkou... Bola som tak zamestnaná novými kamarátmi, až som na Nicole úplne zabudla...
Ale tak či onak, aj ja som ju moc potrebovala. Keď sa prebudím, všetko jej to vynahradím. Sľubujem.