Nádej Zúfalých Sŕdc

kapitola 3

O štvrť na osem ma zobudilo zvonenie budíka. Ako prvé mi napadlo, že som ho omylom nastavila na tak skorú hodinu. Alebo som si niečo dohodla s kamarátkami?
Iný dôvod som na vstávanie o siedmej nenašla.

Počkať. S kým by som sakra môhla ísť von? Veď tu nikoho nepoznám! Došlo mi.

Zrazu som zahliadla pred bielou skriňou čiernu školskú tašku značky Vans.
Videla som ju dvojmo, takže som usúdila, že sa mi to len zdá. Pretrela som si oči. Tá taška sa len odrážala v zrkadle na dvierkach skrine.

„Niee,” zahundrala som spopod prikrývky.

Jediné, čo na tom bolo pozitívne je to, že konečne môžem využiť školskú tašku, ktorú som mala v skrini aj pol roka. V Anglicku som totiž nosila obyčajný čierny ruksak. Nicole mi na Vianoce darovala asi dvadsať odznakov s obrázkami vecí, ktoré milujem najviac. Mala som nimi ozdobený celý ruksak. Na tento nový som si dala len pár.

Nakoniec som sa prinútila vstať z postele. Pozrela som sa von oknom. Svietilo slnko. Otvorila som skriňu a vybrala som z nej outfit, ktorý bol na dnešný deň ako stvorený. Zavrela som sa do kúpelne.

O pol hodinu som vyšla z kúpelne oblečená v žltých šatách, pod ktorými som mala biele tričko. Na tvári som mala iba krém, aby nevyzerala obyčajne a riasenku.
Dlho som nevedela, čo s vlasmi. Nakoniec som si ich iba učesala a trochu natočila konce.

Obula som si biele conversy.

Pozrela som sa na seba v zrkadle na skrini. Bola som s mojím výzorom spokojná. Na hrču som si naniesla trochu korektoru, a tak ju ani nebolo moc vidieť.

Zobrala som si tašku a šla som sa dolu naraňajkovať.

Hľadala som niečo v chladničke.

V tom za mnou mama prehovorila: „Dobré ránko, zlatko. Raňajky máš...”

„Ááá!” skríkla som.
„...na kuchynskej linke,” dopovedala.
„Mamina! Neľakaj ma takto hneď zrána,” zasmiali sme sa. „Aj tebe dobré.”

Mama ma pobozkala na líce. Vzala si nejaký časopis, sadla si ku stolu a začala čítať.

Ja som si z kuchynskej linky vzala tanier, na ktorom bol čerstvý čokoládový croassant.

„Mami, kto nás vezme do školy?” spýtala som sa, zatiaľ čo som sa premiestňovala ku stolu oproti nej.
„Ja, otec musí ísť vybaviť pár vecí do firmy. Tak vyzerá práca manažéra,” vzdychla si. Ani ja som nebola nadšená z toho, že oco trávil viac času v práci ako doma.

„A kde je Lucas?” spýtala som sa, keď som zbadala druhý tanier s croassantom na kuchynskej linke.

Mama odtrhla zrak od novín. „Asi sa oblieka,” povedala nakoniec.

Vložila som si do úst posledný kúsok.
„Idem sa kuknúť.”

Vybehla som hore schodmi a zaklopala na Lucasove dvere. Nič. Znovu som zaklopala. Neodpovedal.
Otvorila som dvere a naskytol sa mi pohľad na Lucasa, ako si spokojne odfukuje zakrytý paplónom až po uši.

Pristúpila som k nemu a ztrhla z neho prikrývku. Mal iba boxerky, a tak sa trochu zahmýril, no odfukoval si ďalej.

„Lucas,” zvolala som. Nič.

Otočila som sa na päte. Zbehla som naspäť do kuchyne.

„Tak čo, už je oblečený?” spýtala sa mama.
„Mami, on ešte spí. Ale za chvíľu už bude,” povedala som so škodoradosťou v hlase. Mame došlo, čo idem robiť, ale nič mi na to nepovedala.

Pohár som už mala napustený vodou a bežala som opäť hore.

Vbehla som do jeho izby a hneď som si to namierila k jeho posteli. S úškrnom na tvári som obrátila pohár nad jeho hlavu. Studená voda mu úplne zmočila vlasy a telo, ale aj posteľ.

„Áááá,” zakričal a okamžite si sadol na posteľ. Hneď otvoril oči.

To máš za ten včerajšok, pomyslela som si.

„Aau, hrabe ti? Vieš, aká je tá voda studená?!” povedal podráždene.
„Lucas, musíš vstávať! A keby nespíš iba v trenírkach, nebolo by to také hrozné...” nemôhla som sa prestať smiať.

Až potom som si uvedomila, že zatiaľ čo ja sa stále uškŕňam, on sa očividne hnevá.

Keď nič nehovoril, ozvala som sa ja: „Vieš koľko je hodín?”
Pozrel sa na hodiny, čo mu viseli na stene a vyvalil oči.
„Čoo?!”
Vstal a namieril si to do kúpeľne, ktorú mal ako ja oddelenú od izby druhými dverami.
O chvíľu z nej vyšiel s uterákom v ruke a začal si utierať vlasy, tvár aj hruď.

„Prepáč.”

Odišla som z jeho izby.

„Tak čo, prežil?” pýtala sa mama.
„Ale áno, i keď vyzerá nahnevane.”

Nemala som z toho taký dobrý pocit, ako keď mi to napadlo.

„Hneváš sa na mňa?” spýtala som sa ho, keď dojedol croassant. Vlasy si vyfénoval, takže ich mal už suché.
„Čo?”
P

ozrela som sa na neho s výrazom na tvári, ktorý hovoril netvár sa, že nevieš, o čom hovorím!

„Aháá... Veď, ani nie. Ja som včera vyviedol niečo horšie...” objal ma.

„Hovorila som ti, predsa, že ty za to nemôžeš!”

„Dobre, dobre. Radšej už poďme, už teraz meškáme.”

Pozrela som sa na hodiny 8:34. Najvyšší čas vyraziť.

Vzala som si tašku a šla som ku dverám. „Kde je ocino? Nepríde sa ani rozlúčiť?” Zosmutnela som.

Už sme sa chystali ku autu, keď sa pred dverami objavil ocko.
„Prepáčte, bol som v sprche.”

S úsmevom na tvári som sa otočila od bránky a vrhla sa ku dverám. Objali sme sa. Dal mi pusu na líčko a povedal: „Prajem veľa šťastia, zlatko. A pekný deň.”
„Aj tebe oci.”

Lucas mu zamával a povedal: „Ahoj otec.”
„Aj tebe pekný deň, Lucas.”
„No, keď musím do školy, tak asi pekný nebude,” zasmial sa.
„Ahoj,” pozdravili sme sa navzájom a potom sme už nastúpili do auta.