Nádej Zúfalých Sŕdc

kapitola 7

Zvalená na posteli som sa snažila nejako upokojiť moje divokobúšiace srdce.
Začala som plakať do vankúša. Bol taký pekný a huňatý, až mi bolo ľúto ho zašpiniť čiernymi slzami od rozmazanej riasenky.

Myslela som na to, koľko zábavy sme si užili s Nicole za tie roky.

No o chvíľu to pominulo a ja som opäť myslela na všetko to zlé, čo ma trápilo.
Nestrácam už len najlepšiu kamarátku, ale aj lásku a dôveru celej mojej rodiny. Ja ani Lucas sme sa sťahovať nechceli. Áno, ani rodičia neboli spočiatku nadšení z toho, že musíme tak náhle opustiť náš domov. Ale zmierili sa s tým. Pretože išlo o ich prácu.

„Môžem?" spýtala sa Nicole s hlavou vo dverách.
Sadla si ku mne na posteľ a povedala: „Budem ťa navštevovať častejšie."
„Budeme sa vidieť raz za mesiac a už to nikdy nebude také ako predtým," povedala som smutne.
„To nie, ale môžeme byť rady aj za to."
„

Myslíš, že nie som? Ani si nevieš predstaviť, aká som šťastná, že si teraz tu so mnou!"
„Aj ja, musíme sa dobre zabaviť, aby som ráno odchádzala s čo najkrajším pocitom," povedala Nicole.

Usmiala som sa. Bola úžasná. Počkať. Povedala ráno? Pozerala som na ňu s otvorenými ústami.
So širokým úsmevom mi to vysvetlila: „Naši mi dovolili u vás prespať. Tvojich rodičov moc mrzí, že ste sa museli odsťahovať, tak chcú, aby sme si to vynahradili takto."
„To akože...počkať... Ty u nás prespíš? Bože, to je parádička!" vyhŕkla som nadšene.
„Áno!"
Stále to však nebol dôvod rodičom všetko zabudnúť a zmieriť sa s tým všetkým. To sa nikdy nestane. Nech urobia čokoľvek, nikdy to nebude také ako predtým.
„O môj Bože, neverím! To je tak šialené!" zakričala som a zvalila som Nicole na posteľ. Ešte chvíľu sme vedľa seba ležali a skúmali si tváre. Potom som sa posunula bližšie k nej a pobozkala ju.

Bolo 19:23. Náš plán bol úplne jasný:
1. vypočuť si maratón pesničiek,
2. ísť von,
3. zostať hore minimálne do druhej rána,
4. nastavibodom prvým budíkov a na maximálne desiaty vstať.

Hneď sme začali prvým bodom. Vzala som si mobil z nočného stolíka a pustila pesničku Strip That Down od Liama Payna.
Nicole vstala a začala ma ťahať za ruku. Postavili sme sa do stredu izby a začali sme tancovať.

Keď doznela posledná pesnička Shake It Up, pri ktorej sme sa vybláznili najviac, ledva sme stáli na nohách.
Padli sme do postele a nahlas dýchali, pokiaľ sme nemali pravidelný dych.
„Shake it up!" cítila som jej dych na svojom uchu. Usmiala som sa na ňu a ona mi dala pusu. Obe sme mali horúce pery.

Potom som sa pozrela na hodiny. Strávili sme dve hodiny jašením sa. Bolo presne 21:21. Drgla som do Nicole a ukázala jej displej mobilu.
„Rýchlo, zaželaj si niečo!"
„Ty na to veríš? Je to len čas."
„Nikdy nevieš... Noták, zaželaj si niečo," prosíkala som.
„Tak dobre."
Zavreli sme oči, chytili sme sa za ruky, pevno ich stisli a v duchu sme si niečo zaželali.
„Čo si si želala?" spýtala sa ma hneď, ako som otvorila oči.
„To sa nehovorí!" zahriakla som ju. Smutne sklopila zrak a vydula spodnú peru. Bola rozkošná.
„Ale, keď si to ty," usmiala som sa.
„Veď preto," obe sme sa začali smiať.
„Želala som si, aby táto chvíľa trvala navždy."
„Bože, to vážne? Ja som si želala úplne to isté!" povedala Nicole nadšene a opäť sme sa radosťou objímali.

Krátko pred polnocou sme sa vybrali na chvíľu von.
Zastali sme v kuchyni, aby som napísala mamine odkaz, keďže už všetci asi spali. Na poličke som zbadala kúsok papiera, no po nejakej ceruzke nebolo ani stopy. Otvárala som jeden šuflík za druhým, v žiadnom sa však neskrývala ceruzka. Otvorila som posledný šuflík.
„Vreckový nožík, otvarák na pivo, strúhak na zemiaky..." prehrabávala som sa v šuflíku a vyhadzovala z neho veci von. „Ceruzka!" vylovila som z jeho spodku malú ceruzku zastrúhanú z oboch strán, z jednej však zlomenú. Nicole sa zaradovala, vzala mi ju z ruky a začala niečo škrábať na papierik.

Ja som zatiľ vrátila všetky veci tam, kam patrili. Teda, až na žufanku. Tá sa totižto nejakým záhadným spôsobom do šuflíka, z ktorého som ju vybrala, nezmestila. Otvorila som teda skrinku pod ním. Stálo v nej asi pätnásť fliaš alkoholu.
„Nicole?" zavolala som ju. Rýchlo hodila papierik na stôl a pribehla ku mne. Keď to zbadala, pozrela sa na mňa. V ten moment sme obe mysleli na to isté.
Vzala som teda fľašu, ktorá mi padla prvá pod ruku a rýchlo sme utekali preč.

Len tak sme si ruka v ruke kráčali po ulici osvetlenej len niekoľkými pouličnými lampami. Podávali sme si medzi sebou fľašu wisky, spievali, smiali sa a poskakovali.
Keď sa mi začalo zahmlievať pred očami, nohy mi otaželi a ja som nevedela ovládať svoju chôdzu, sadla som si naprostred cesty. Nicole sa zvalila vedľa mňa a vzala mi fľašku. Zasmiala som sa.
„Vráť mi ju!" rýchlo som jej ju schmatla. Obe sme už mali dosť.
Nejako som sa postavila na nohy, udržala rovnováhu a spýtala sa jej: „Chceš niečo vidieť?"
„Jasné," postavila sa Nicole vedľa mňa.
Z celej sily som sa napriahla a hodila napoly plnú fľašku wisky o zem. Nič sa však nestalo. Nicole ma nadšene pozorovala.
Skúsila som to znovu. Tentokrát som však fľašu hodila ďalej. S rinčaním narazila do steny mosta a roztrieštila sa na tisíc malých kúskov. Wisky zanechala na asfalte mokré stopy.
„Ánoo!" kričali sme nahlas.

Cítila som sa dobre. Nestávalo sa často, že by som ukradla rodičom alkohol a len tak sa šla opiť. Vlastne, iba my dve s Nicole, nikto iný, sme takto pili prvýkrát. A strašne sa mi to páčilo. Cítila som sa voľná. Každý jeden dotyk Nickoleinho tela som vnímala citlivejšie. Síce mi viečka oťažievali, pod svetlom pouličných lámp vyzerala nádherne. Nech sa stane čokoľvek, určite za to bude môcť jedna stratená fľaša wisky zo skrinky v kuchyni jedného rodinného domu v Trondheime.

Domov sme sa vrátili nesmierne unavené a stále trochu opité.
Prezliekli sme sa do našich vymenených tričiek a zamierili si to do kúpelne. Poriadne sme si opláchli tvár, umyli zuby a zaľahli do postele.

„Nastavila si budík na pol šiestu?" spýtala sa z polospánku Nicole a posunala sa bližšie ku mne.
„Nastavila som 15 budíkov! Nezabudni, že na desiaty vstávame!" pritiahla som si prikrývku a nohy sa nám o seba obtreli.
„To ich mám počítať?" spýtala sa s úsmevom na tvári. Aj ja som sa usmievala. Nicole mi položila prst na pery a prešla po nich. Potom sa ku mne naklonila a pobozkala ma. Bola som si istá, že to neurobila len pre to množstvo alkoholu v jej tele.
„Dobrú noc, Luc," zašepkala.
„Dobrú noc, Nic," zopakovala som.
Ruku si omotala okolo môjho pásu a ja som si neželala nič iné, len aby táto chvíľa a tento pocit nikdy nepominuli.