ŽIVOT POLOBOHOV

Perly

Z pohľadu Percyho

Kde to dopekla som? Preblesne mi hlavou hneď ako sa vynorím na opustenej pláži. Všade sú palmy a piesok... Je to tu nádherné. Pripomína mi to trochu pláž v tábore polokrvných. Dosť nostalgie! Musím zistiť kde som. Tak ktorým smerom? Môžem ísť buď doľava po pláži, doprava po pláži alebo rovno do lesa paliem. Asi volím tie palmy, pretože ak budem ešte chvíľu na tomto odpornom slnku usmažím sa a ako pečená chaluha nikoho nezachránim.

Už tu chodím minimálne rok. Dobre preháňam, ale zdá sa mi to ako nekonečno. Proste som smädný, unavený, v mojom žalúdku majú žaby hotový orchester a zatiaľ som nestretol ani jedinú živú bytosť. Ak do desiatich minút nikoho nenájdem tak ma fakt porazí. Už teraz si začínam pripúšťať myšlienku, že som na opustenom ostrove a budem musieť plávať ďalších niekoľko míľ aby som našiel civilizáciu a nejak vymyslel ako sa dostať k Annabeth. Ach ak jej ten všivavý, vodou zvráskavený, hubami obrastený idiot ublíži, jeho smrť bude bolestivá ako ešte nikoho. Zabodnem mu meč... Nie! Budem mu trhať prsty jeden po druhom, následne mu dorežem tvár a telo a nakoniec mu pomaličky podrežem hrdlo. Fuuuu.. Asi by som sa mal dať liečiť. Až ma striaslo. Len teraz neviem či kvôli tomu vražednému scenáru alebo liečeniu. Asi by som mal vážne navštíviť psychiatra. Dúfam, že toto po mne to malé nezdedí. Ale ak nie odomňa, tak od jeho matky a tá by vymyslela ešte horší scenár... Tak nech je radšej po mne. Ako tak kráčam a premýšľam, zastavím. Tuším som počul hlas. Dýcham úplne potichu, aby som si bol istý, keby sa to zopakuje. Začujem to zase. Niekto kričí a... Hlas stále silnie, to znamená, že ide sem. Nie nejde. On uteká a to poriadne rýchlo. Spozorniem a vyvalím očí, pretože sa na mňa spoza kríka vyrútil revúci šialenec. Vrazí do mňa a obaja urobíme kotrmelec a zvalíme sa na zem. Snažím sa pozbierať a zaostriť pohľad, aby som zistil kto to je. Pri všetkých bohoch.
,, Grover?" oslovím satira zvíjajúceho sa na zemi. Dvihne hlavu a pozrie na mňa ako na zjavenie.
,, Percy?" osoví ma a skenuje akoby som bol duch. Alebo nejaký obrovský tanier jedla. ,, Bohovia moji... To nie je možné."
,, Je bráško. Som to ja." poviem, podám Groverovi pomocnú ruku a on sa pozbiera zo zeme rýchlosťou blesku. Objímem ho a on ma stiskne tak silno, že pomaly neviem dýchať.
,, Veď to nie je možné. Ako...?" hovorí so slzami v očiach. Oddialime sa. ,, To je na dlho. Stačí to, že vážne žijem a som tu." Znovu si ma obzrie a hodí sa mi do náručia. Konečne ma pustí a začne mi dávať kopu otázok, no ani na jednu mu neodpovedám.
,, Na toto nemáme čas. Kde to sme?" preruším ho.
,, Fuuu. Vitaj v Saint John's. Presnejšie v národnom parku a mojom súčasnom trvalom bydlisku. Veľmi rád ťa tu prevediem." povie Grover s nadšením.
,, Ako ďaleko sme od Grónska?" spýtam sa.
,, Poriadne. Prečo?" nechápe Grover. Poviem mu o Annabeth, sirénach a nimfe, ktorá ma priviedla k nemu.
,, Nachvíľu ich nechám samých a toľko toho poserú. No nič. Musíme sa nejak dostať za nimi."povie.
,, Musíme?"
,, Áno. Hádam si si nemyslel, že by som nechal nejakého idiota ublížiť svojej dlhoročnej kamoške."
,, Díkec, chlape." poviem mu a potľapkám ho po chrbte.
,, Pre priateľov všetko." povie Grover a usmeje sa.
,, Tak ako sa tam dostaneme?" začnem.
,, Neviem. Rozmýšľam."
,, Čo keby ukradneme loď?" navrhnem.
,, Nie. Po prvé by nás chytila námorná hliadka a po druhé je to pomalé. Ja by som navrhoval niečo z nášho čarovného sveta."
,, Ak nemáš niekde skrytý teleportačný lúč, tak..."
,, To je ono!" skočí mi do reči.
,, Čo?" nechápem.
,, Persefonine perly." povie.
,, Jasné! Ale má to háčik. Žiadne nemáme." poviem s trochou irónie v hlase.
,, Ale máme k nim mapu." povie Grover a rozbehne sa do lesa. Nasledujem ho tak rýchlo, čo mi nohy stačia, ale aj tak má predo mnou poriadny náskok. Stratil som ho z dohľadu, tak bežím ďalej, keď mi zrazu skríži cestu. Takmer ho zhodím, pritom ako brzdím.
,, Bohovia!" zvresknem. ,, Dávaj pozor."
,, Na to nemám čas." povie, pred tvár mi strčí starý zvitok a roztvorí ho. Na mape sa objaví nápis: jazero St. Jean.
,, To je strašne ďaleko. A navyše na opačnú stranu, ktorou chceme ísť." protestujem.
,, Budeš mať perlu. Je jedno kde budeš." povie Grover.
,, Tiež pravda. Ale aj tak budeme potrebovať dve." poviem a obaja znovu pozrieme do mapy. Objaví sa na nej ďalší nápis: Múzeum výtvarného umenia v Montreale.
,, To je ešte ďalej." poviem zničene.
,, Tak to aby sme vyrazili." povie Grover a zase sa niekam rozbehne.

Z pohľadu Piper

Preberiem sa vo svojej posteli v podpalubí. Snívalo sa mi o Annabeth, Percym a ostatných priateľoch. Boli sme v tábore polokrvných. Smiali sme sa a zabávali pri táboráku. Ach ako mi chýbajú tie staré takmer bezstarostné časy. Prehrabnem si vlasy dozadu, chytím si hlavu a zahľadím sa do stropu. Loď sa príjemne pohupuje zo strany na stranu, čo ma tak trochu uspáva, a tak si z hlboka zívnem. Začujem ako sa otvárajú dvere, a tak otočím hlavu tým smerom.
,, Ahoj, už si hore?" povie Jason a vojde do izby. Opatrne za sebou zatvorí dvere tak, aby nebuchli a kráča k mojej posteli. Sledujem každý jeho krok. Sadne si ku mne na posteľ a pozrieme sa jeden druhému do očí.
,, Ako si sa vyspinkala?" spýta sa a usmeje sa na mňa.
,, Bolo aj horšie." poviem mu a on sa usmeje ešte viac. Odhrnie mi vlasy z čela a pohladí ma po líci. Usmejem sa, otočím hlavu k jeho dlani a späť. Chytím mu ruku, ktorou ma hladil a stiahnem ho k sebe bližšie. Je nado mnou naklonený, ale ešte stále nie je dosť blízko na to, aby som ho mohla pobozkať. Kedy sa už konečne rozhýbe?
,, A ty si sa ako vyspal?" spýtam sa ho.
,, Veľmi nie, keďže som mal hliadku." povie.
,, Prepáč, zabudla som." poviem a chytím sa za hlavu. ,, A to si šiel hneď za mnou?"
,, Chcel som ťa vidieť pred tým ako pôjdem spať." povie. Ja sa naňho usmejem, položím mu ruku na líce, stiahnem ho k sebe a pobozkám. Chvíľu sa bozkávame, keď sa Jason odtiahne.
,, Wau." povie.
,, Čo?" spýtam sa ho.
,, Vôbec ti nesmrdí z úst." povie. Udriem ho do hrude a on ma pobozká. Vášnivo a zároveň nežne sa bozkávame. Dotýkame sa jeden druhého a ja cítim takú túžbu ako ešte asi nikdy. Vyhrniem Jasonovi tričko. On to pochopí, a tak sa vyrovná a vyzlečie si ho. Jednou nohou ma obkročí, zohne sa nado mnou a znovu ma pobozká. Rukou mi prejde pod tričko a prechádza mi po chrbte, potom po boku a nakoniec sa odhodlá aj na hruď. Vyzlečie mi tričko, a tak to ide ďalej, až sa stane to, čoho som sa tak bála. Nie, že by som sa bála chyby, ale toho, že ho sklamem. Že to nebude také ako si prestavoval. No podľa jeho reakcie si to asi vážne užil. A ja tiež. Tak ako ešte nič.