Späť v Tábore Jupiter

263 28 6
                                    

Z pohľadu Piper

Zobudím sa. Ležím tesne vedľa Jasona a pod hlavou mám jeho ruku. Pozriem sa za seba do okna. Vonku je už svetlo a za sklom sa týčia krásne hory. Už budeme blízko. V odraze okna uvidím Annabethine otvorené oči. Na hlave má kapucňu, takže som si to doteraz nevšimla.
,, Annabeth,"oslovím ju. Smrkne a rýchlo si utrie oči a líca.
,, Annabeth, si v poriadku?" posadím sa.
,, Hej, som v pohode."povie rýchlo.
,, Annabeth..."
,, Som v poriadku, jasné?"povie trochu agresívne zvýšeným hlasom a otočí sa ku mne. Leo spiaci na Annieinom pleci, ktoré je trochu oslintané sa mykne. Jason tiež. Ale nikto sa nezobudí.
,, Prepáč."povie Annabeth a vloží si hlavu do dlaní. ,, Ja len..." rozplače sa.
,, Poď." vezmem ju za ruku a vyjdeme z kupé. Zatvorím za nami dvere. Stále plače.
,, Čo sa deje?"spýtam sa jej opatrne. Prechádza sa zo strany na stranu a snaží sa prestať plakať.
,, Ja neviem. Neviem. Proste len mi prišlo všetko také..."snaží sa vykoktať.
,, Annabeth, upokoj sa, dobre?" zastavím ju a chytím za ruku. Pozrie sa na mňa uplakanými očami a zvezie sa k zemi. Kvoknem si k nej a položím jej ruku na plece. Trochu sa upokojí.
,, Vieš ja... Premýšľala som o mojom živote, o bábetku o Percym... Toto všetko sa deje pretože nežijeme normálne. Uvedomila som si to teraz, keď som prežila deň ako normálny človek. Doteraz som bola stále v nebezpečenstve a... bojím sa o dieťatko. Čo ak Percy zomrel práve preto, že nežil normálne. Že príliž bojoval za svet a nemyslel na vlastný život. Pretože bol až príliž odvážny a obetavý. Nechcem prísť aj o malinké. Bojím sa, že keď budem stále žiť tento život..."
,, Nie. Na to ani nemysli. Annabeth potrebujeme ťa tu." poviem jej.
,, Ja viem, ale aj tak... Hocikto sa dá nahradiť."
,, To nie je pravda. Si jedinečná a ty to vieš. "
,, Al..."začne, no nenechám ju dohovoriť.
,, Spala si vôbec?" keď to poviem Annabeth sa trochu zasmeje.
,, Nie. Vôbec. Ani som nezatvorila oči." to už jej úsmev znovu zmizne. ,, Už hodnú chvíľu."
Vlak so šklbnutím zastane. Pozriem sa z okna.
,, Sme tu."poviem a vrátim sa do kupé zobudiť ostatných.

Z pohľadu Annabeth

Konečne sme tu. Prešli sme rieku Malý Tiber a ideme ďalej do tábora. Ja idem prvá, kúsok za mnou kráčajú ruka v ruke Jason s Piper a naľavo od nich Annie stále odsacuje Lea, ktorý sa k nej stále viac a viac približuje a niečo vraví. Okolo nás sa začínajú zhromažďovať táborníci z Jupiteru.
,, Jason!" zakričí jeden z nich a rozbehne sa k Jasnovi. Objímu sa a niečo si vravia, ale ja kráčam stále ďalej.  Pred sebou uvidím decká z Tábora polokrvných. Ani netušia ako rada ich vidím.
,, Anabeth!" zakričí niekto z davu. Ten hlas poznám. Obzerám sa odkiaľ to šlo, keď uvidím Tysona ako ku mne beží.
,, Tyson." poviem a pobehnem mu naproti. Silno ma objíme. Som rada, že ho vidím, aj keď to hrozne bolí. Vždy keď sa naňho pozriem musím myslieť na Percyho. Bojím sa, že to pri ňom nezvládnem. Tyson ma dvihne zo zeme a zase položí.
,, Čo ty tu robíš?"spýtam sa ho.
,, Dozvedel som sa čo sa stalo tak som musel prísť. A trochu aj kvôli Ele." povie. Trochu sa usmejem.
,, Konečne."ozve sa spoza neho.
,, Cheirón." poviem potichu a prídem k nemu bližšie. Chcem niečo povedať, ale Cheirón predomňa strčí obálku. Vezmem ju do rúk. Otočím ju na druhú stranu a všimnem si, že je otvorená. Potom uvidím memo odosielatela. Môj otec. Prečo by mi otec posielal list? A prečo by ho Cheirón čítal? Čo v ňom je, že mi ho dal hneď ako ma uvidel? Mám hlavu plnú otázok. Pozriem sa na Cheiróna.
,,Prepáč, že som ho čítal, ale zdalo sa mi to ako dôležité. Chcel som ti o ňom povedať už ako ste ma skontaktovali, ale myslím, že takto to bude lepšie." povie Cheirón.
,, Čo v ňom je?"spýtam sa.
,, Nič dobré." hneď odpovie. Chcem ho vôbec čítať?
,, Povedzte mi to."
,, Nechceš si ho prečítať sama?" Zaváham.
,, Nie."poviem napokon. Chcem vedieť čo sa deje s otcom, ale nechcem to čítať. Neviem to vysvetliť.
,, Fajn, " preglgne Cheirón, ,, Annabeth, tvoj otec je... Je v nemocnici. Mal autonehodu." Pri tých slovách akoby mi vrazili posledný klinec do rakvi. ,, Je na tom veľmi zle. Ten list písala Me v mene tvojho otca."
Moja nevlastná matka. Šťastie, že som ho nečítala. Stále ju nemám v láske a ona mňa tiež nie. Toto je ten najhorší čas na urážky a prednášky. Zostanem stáť ako obarená.
,, Annabeth," osloví ma Cheirón.
,, Chcem ísť za ním."
,, Nie."hneď to zatrhne.
,, Musím ho vidieť. Ak to neprežije je to posledná šanca ako ho vidieť živého. Musím byť pri ňom."
,, Annabeth, neuvažuješ racionálne. Musíš sa upokojiť a schladiť hlavu. O tvojho otca je dobre postarané. Okrem toho je v nemocnici už skoro týždeň."
,, Čo? A to mi to vravíte až teraz?"
,, Mali sme mnoho iných problémov. A máme ich stále. Tvoj otec sa určite uzdraví. Ak zvládol tieto prvé dni, už bude len lepšie."
,, Ako viete, že už nie je mŕtvy?"
,, To by nám už bolo oznámené. Pokoj, dievča, my ťa potrebujeme tu. Teraz."
Logicky je to to najlepšie čo by som mala urobiť. Ale po citovej stránke je to najväčšia sprostosť.

ŽIVOT POLOBOHOVWhere stories live. Discover now