Styles Brothers | h.s

- 87 -

"Got the only key know how to turn it on,
the way you nibble on my ear,
the only words I wanna hear,
baby take it slow so we can last long" - Despacito

~

„Toto je posledná." informovala som Harryho, ako som poslednú krabicu položila do kufra auta.

Otočila som sa poslednýkrát na dom, v ktorom som síce dlho nežila, no aj tak som sa v ňom cítila ako doma. „Bude mi chýbať." priznala som nahlas svoje myšlienky a snažila sa zbaviť smutného pocitu, ktorý pociťujem už od včera, odkedy som si uvedomila, že naozaj sa sťahujeme.

„Vieš, že stačí jedno slovo a pomôžem ti." povedal Harry a pevne chytil moje ramená.

„Nie," zakrútila som hlavou a otočila sa naňho. „veľmi si to vážim, ale nemôžem toto od teba chcieť." povedala som snáď už po stýkrát. Naozaj si vážim Harryho pomoc, ale bolo by mi neskutočne blbé, ak by som od neho chcela, aby nám finančne pomohol.

„Kde je tvoj otec?" spýtal sa. Myslím si, že schválne zmenil tému, aby sme to viac neriešili. Som s tým viac než v pohode.

„Už v novom byte." odpovedala som, zatiaľ čo Harry zavrel kufor od svojho auta.

Sadli sme si do auta. Harry naštartoval a pomaly vyšiel z chodníka, ktorý je pred domom. Pozrela som sa na dom a povzdychla si.

Cestou som Harryho navigovala, keďže som si cestu ako-tak pamätala. S otcom sme boli pozrieť byt dvakrát. Nie je to najluxusnejší byt, ale postačí nám.

Zaparkovali sme pred budovou, kde je niekoľko bytov. Bytovka nie je úplne veľká, ale ani malá.

Pozrela som sa na Harryho, keď vypol motor. Na jeho tvári vládol pofidérny pohľad. Jeho čelo sa skrčilo a v obavách sa pozeral pred seba.

„Nie je to také zlé." preniesla som.

„Nie je to zlé? Kurva, vyzerá to tu, že na každom rohu zoženieš drogy." povedal.

„Poď." povedala som a schmatla jeho ruku. Prešli sme ku zadnej časti auta a z kufra vytiahli posledné dve krabice.

Vstúpili sme do bytovky a prešli sme k výťahu. Vnútri to vôbec nebolo také zlé, ako sa Harry na to všetko pozeral. Chápem, že je naučený na iný luxus, no musí si uvedomiť, že to vôbec nie je také zlé.

Keď sme prišli k dverám bytu, vytiahla som kľúče z vačku mojich teplákov a otvorila dvere. Ako sme vchádzali dovnútra nášho ešte kompletne nezariadeného bytu, otcov hlas sa rozplýval po celej miestnosti. Prešli sme z menšej chodby do stredu bytu, kde sa nachádza obývačka. Táto miestnosť je najväčšia v celom byte a miestnosť, ktorá je momentálne zaplnená samými krabicami. V obývačke stál otec, ktorý nám kývol na pozdrav, zatiaľ čo držal mobil pri uchu a počúval kohokoľvek, s kým volá.

„Môžeš to položiť sem, prosím." povedala som tichšie Harrymu, aby som nerušila otca.

Položili sme dve posledné krabice ku zbytok krabíc. „Kedy vám príde sedačka?" spýtal sa Harry, zatiaľ čo sme sa presunuli do kuchyne, ktorá je spojená s obývačkou.

Jediný nábytok, čo sa momentálne nachádza v byte sú dve stoličky, uložené pri okne. „Až zajtra." odpovedala som, zatiaľ čo sme vošli do kuchyne.

„A tvoja posteľ?" spýtal sa. Zdalo sa mi, že jeho hlas je trochu starostlivý. Možno sa mi to len zdalo.

„Dnes," opäť som odpovedala a venovala mu mierny úsmev. „páči sa mi táto linka." okomentovala som linku mätovej farby.