Styles Brothers | h.s

- 23 -

„Ani sa nepohni." povedal som prísno, pri čom som zdvihol ukazovák. Zatvorila oči a detinsky prikývla, na čo som okamžite pretočil oči. Mal som chuť ju obesiť na páse, ktorý si odmietala počas jazdy sem dať.

Zabuchol som dvere a natankoval som auto do plna. Keď som tam stál už celkom dlhú skurvenú dobu, konečne som dotankoval a vybral sa dovnútra.

Zastavil som pri pokladni kde stála žena, ktorá mohla mať o pár rokov viac ako ja. Nebola však stará a na svoj vek vyzerala celkom slušne. Bola to jedna z tých žien, ktoré nemajú problém si zajebať s hoci kým.

„Dobrý večer," povedala s koketným úsmevom. Sýto červený rúž mala na perách, ktorý ňou robil ešte väčšiu štetku akou v skutočnosti je. Ignoroval som jej pozdrav a vytiahol si peňaženku zo zadného vačku mojich nohavíc. „čo tu robíš takto v neskorých hodinách?" spýtala sa a oprela sa lakťami o pult.

Uškrnul som sa a pozrel sa do jej orieškových očí. „Nič čo by si potrebovala vedieť." povedal som s úškrnom a sledoval, ako jej odpadol úsmev.

No po pár sekúndách sa rovnako uškrnula, ako ja. „Takýchto mám rada." zahmkala si. Začala mi liezť na nervy. „Bude to 56 libier."

Bez slov som jej položil peniaze a otočil sa, no zabránila mi v tom nečia ruka. Nemusel som hádať, kto to bol.

„Končím za dvadsaťtri minút." povedala s úsmevom a prebehla si cez jej tmavo blondavé vlasy.

„A prečo by to mal byť môj problém?" spýtal som sa s nadvihnutým obočím. Viem presne, čo odo mňa chce a prečo hovorí tieto reči. Nestretol som sa prvý krát s takýmto typom žien, alebo ak sa to tak dá nazvať.

„Nie je to tvoj problém, ale tých dvadsaťtri minút by sme mohli skvelo využiť." povedala a približovala sa ku mne. Jej ruka prešla jemne po mojom rozkroku, kde ju nechala položenú. Moje nohavice boli tesnejšie, no nerobil som s tým nič. „Viem veľa vecí, čo len chceš." pošepkala mi do ucha.

„Prepáč zlato, ale mám niečo iné na práci. Bohužiaľ, ty nie si toho súčasťou." povedal som s miernym úškrnom a odstrčil ju od seba.

S otvorenými ústami sa na mňa pozrela. „Je to kvôli tomu dievčaťu, ktoré sedí v tvojom aute?" spýtala sa. Pozrel som sa na ňu s nadvihnutým obočím. „Videla som to na kamerách." mykla ramenami, pri čom som sa uchechtol.

„Nie, nie je to kvôli nej." zakrútil som hlavou s úškrnom. Nebola to tak celkom pravda. Musím Olíviu odviezť domov, kedže je úplne na mol.

Začala mi vrieť krv už len pri tom, ako si spomeniem že mi klamala. Kurva, povedala mi že si ide len odskočiť. Ak by mi Louis nepílil uši tým, že sa vyše pol hodiny nevracala a mal by som ju ísť hľadať, asi by som na ňu úplne zabudol. Louis mal z časti pravdu, keď mi povedal že v klube sú rôzne prasatá, ktoré zneužívajú ženy. Vedel som o tom, preto som sa postavil s cieľom ju najsť. Skončila ožratá ako totálne prasa a ešte k tomu s Willom. Popravde, bolo mi jedno či by s ním niečo mala alebo nie. Ale Will sa mi vždy vedel postaviť do cesty, čo mi neuveriteľne liezlo skurvene na nervy. Bol posadnutý ísť za každou ženou, ktorá o mňa prejavila záujem alebo bola v mojej blízkosti. Tak isto je to s Oliviou.

„Je to tvoja frajerka?" spýtala sa. Nenávisť v jej očiach bola jasná a v duchu som sa nad tým musel zasmiať. Kurva, veď ma ani nepozná a žiarli úplným neprávom.

„Má od toho veľmi ďaleko." povedal som s úškrnom, stále pobavený jej reakciou a otázkou.

„Tak?" spýtala sa sklamane. Bola tak skurvene patetická, že som sa chcel začať smiať.