(Prosím dajte na predchádzajúce časti vote, ak sa vám časť páčila a náhodou ste zabudli dať vote💫 pokojne komentujte rôzne scénky počas príbehu [snáď chápete čo myslím])
—
"Baby look what you've done to me" — Stockholm Syndrome
☾
Kúsala som si do vnútra líca a snažila sa zakryť svoj úškrn. Harryho výraz, keď vyšiel z izby ma neskutočne pobavil a bolo naozaj tažké si zachovať neutrálnu tvár. Prepaľoval ma svojimi očami, načo som ho ešte viac provokovala sladkým úsmevom.
Otvorili sa dvere od výťahu, preto som nečakala ďalšiu sekundu a vyšla z neho. „Kam ideme?" spýtala som sa smerom k Harrymu, keďže mi zatiaľ neprezradil svoje plány.
V chodbe som si všimla Seana, ktorý sa na mňa z diaľky usmial. Úsmev som mu oplatila, no pocítila som pocit – divný pocit. Pocit, ktorý mi vravel ako keby som spravila niečo zlé. Som si istá, že to malo spoločné s Harryho nepríjemným pohľadom venovaný Seanovi.
„Vieš, nemusíš žiarliť. Je len priateľský." prehovorila som žartovne, keď sme vyšli z hotela do chladného počasia.
„Je otravný." zamrmlal Harry. Moje srdce sa mierne rozbúchalo, keď mi nevyvrátil tvrdenie o jeho žiarlivosti. Pravdou je, že sa v ňom nevyznám. Ale jeho správanie sa nedá nijako inak popísať, ako žiarlivosťou. Teda, aspoň myslím.
Pozdravili sme taxikára, ktorý nás príjemne privítal. Harry mu nadiktoval nejakú adresu o ktorej vôbec nemám šajnu.
Počas cesty som hľadela von z okna a snažila ignorovať svoje myšlienky, ako mám potrebu sa prisunúť k Harrymu. Nemala by som sa takto cítiť. Robím zo seba len blázna.
Cesta netrvala ani desať minút a vystúpili sme na ulici. Harry za nás poďakoval taxikárovi a podal mu peniaze, zatiaľ čo som zmätene stála na ulici a premýšľala, čo tu budeme robiť. Krátko na to sa Harry objavil po mojom boku a rukou mi ukázal, aby som kráčala vpred.
„Koľkokrát si bol v Paríži?" spýtala som sa zaujato, zatiaľ čo sme kráčali po ulici.
Chvíľu premýšľal nad svojou odpoveďou, až nakoniec odpovedal; „Niekoľkokrát. Možno desať?" spýtal sa celkom neisto, načo som otvorila dokorán ústa.
„Wow!" dostala som zo seba a pozrela sa na neho stále so svojimi otvorenými ústami. Uchechtol sa nad mojou reakciou, no nič viac nepovedal.
Kráčali sme v príjemnom tichu, až pokým ma rukou nezastavil. Pozrela som sa na neho a potom na miesto pred nami. Moje oči sa rozžiarili radosťou a strachom zároveň. Pred nami stálo klzisko, na ktorom už dávno korčuľovali ľudia. Celé klzisko pôsobilo ako z rozprávky vďaka svetielkam a celkovo prostredím. Samozrejme, že svoje čaro dodávala tmavá obloha nad nami.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
