Styles Brothers | h.s

- 67 -

"I pick my poison and it's you
Nothing could kill me like you do
You're going straight to my head" — Poison

~

Otvorila som zadné dvere od auta a položila tašku s vecami, ktoré som sa nakoniec rozhodla kúpiť. Väčšina z nich sú samé blbosti, ako chipsy a pukance, ale myslím si, že sa dnes zídu.

Sadla som si na miesto vodiča a okamžite si vydýchla.

„Kto to bol?" ozvala sa Nadia. Napriek tomu, že mám zavreté oči viem, že na mňa zvedavo pozerá.

„Koho myslíš?" spýtala som sa, aj keď viem presne o kom to hovorí.

„Ale no tak. Ten chlap v tom obchode." povedala nadšene Nadia a keď som sa na ňu pozrela, všimla som si ako sa na mňa netrpezlivo pozerá.

Naozaj mám túžbu sa ironicky zasmiať nad jej pomenovaním Harryho. Chlap. V podstate chlap je, ale vtipné je, že som si doteraz myslela, že je chlapec v mojom veku. Malo ma to napadnúť hneď, aj keď Harry vyzerá dosť mlado. Ale jeho mohutná postava ho predsa len robí tým chlapom. Teraz už aj jeho vek.

„Môj spolužiak." odkašlala som si a naštartovala auto. Vyšla som z parkoviska a zrak nechala sústredený na ceste.

„Len?" spýtala sa prekvapene. „Nemyslím si, že to bol len spolužiak." zamrmlala si popod nos.

„Fajn. Je to môj... kamarát. Ale teraz nemáme zrovna najlepšie obdobie." priznala som potichu.

Naštastie mi na to nič nepovedala a chvíľu bolo medzi nami ticho, ktoré nakoniec prerušila. „Rozprávala som sa s Ellou."

Prekvapene som nadvihla obočie. „Hej?" Nie je to tak, že by Ella a Nadia mali niečo proti sebe, ale rozhodne neboli kamarátky. Spoznali sa v podstate len vďaka mne.

„Jej rodičia sa rozvádzajú." mykla nezaujato ramenami.

„Áno, viem." kúsla som si do pery.

Čakala som, že opäť nastane medzi nami ticho, ale nestalo sa tak. „Stretla som tvoju matku." vyhŕkla rýchlo, načo som prekvapene otvorila pery. Mierne som stisla volant a snažila sa nemyslieť na ženu, ktorú by som najradšej nepoznala.

„Pýtala sa na teba." prehovorila opäť, no ostala som ticho. „Chcela vedieť ako sa máš a kde si."

„Čo si jej povedala?" zamrmlala som naštvane pri spomienke na moju matku.

„Že sa máš dobre a že si v Londýne."

„Prečo si jej to povedala?" spýtala som sa naštvane.

„A čo som jej mala povedať? Že neviem? Dobre by vedela, že je to blbosť. Možno sme sa dlhšie nevideli, ale to neznamená, že som s tebou nebola v kontakte." vyhŕkla.

Nevideli sme sa síce dlhšie, ale sem-tam sme si písali. Aj keď sa to nedal porovnávať s tým, že sme spolu zvykli stráviť väčšinu nášho času.

„Nemala si sa s ňou vôbec rozprávať." zamrmlala som.

„Ja viem. Ale chcela som, aby vedela, že sa máš dobre aj bez nej." povedala, načo som len prikývla.

„Nerada o nej rozprávam." priznala som.

„Nečudujem sa ti. Ale pozri, ani moja matka nie je skvelá." povedala radostným hlasom a tak sme sa obi dve rozosmiali.

* * *

Skepticky som prezerala na mobil v mojich rukách a premýšľala, že dnešný plán s Harrym zruším. Nie som si istá, či chcem byť v jeho blízkosti.