Styles Brothers | h.s

- 2 -

„Je mi to ľúto." povedala som potichu a ľútostne sa na neho pozrela. Musí to byť strašné, ak je niekto obeťou šikany.

„Ah, už som zvyknutý." mávol nad tým rukou, no videla som v jeho očiach bolesť. Mala som chuť ho celou silou objať, ale to som samozrejme nespravila. Predsa ho ani poriadne nepoznám a možno by mu bolo nepríjemné, ak by som ho začala prehnane ľutovať. Nechcela som sa ho ničím dotknúť a spôsobiť mu ešte väčšiu psychickú bolesť, ako práve zažil. „Musím ísť, meškám na hodinu." povedal hanblivo a napravil si sveter.

„Oh, aj ja musím ísť. Nevieš mi náhodou poradiť? Teraz mám hodinu biológie a nemám poňatia kde tá trieda je." trápne som sa zasmiala.

„Aj ja mám biológiu, zavediem ťa tam." povedal s miernym úsmevom. Usmiala som sa naspäť a nasledovala ho.

Prišli sme do triedy, kedy tam žiadny profesor nebol. Čudovala som sa, keďže sme meškali nejako päť minút po zvonení. Išla som hneď za Marcelom, na čo sa triedou ozvalo pískanie. Pozrela som sa smerom k skupinke, ktorej som pred pár minútami nadávala a hnev mi prúdil telom.

„Ale pozrime sa! Marcel, dobre ste si to rozdali na záchodoch?" zakričal čiernovlasý chalan, ktorý ma neskutočne iritoval. Hnedovlasý chalan s modrými očami, ktorý sedel vedľa neho hodil pokrčený papierik priamo do Marcelovej tváre. Trápne sklonil hlavu a odišiel do poslednej lavice, ktorá bola jediná voľná. Taktiež to bola najbližšia lavice ku nim. „Marcel, čo si tak ticho. Pochváľ sa nám, konečne si prišiel o to svoje panenstvo." začal žartovať ďalej ten v tých čiernych vlasoch. Zaťala som sánku a sadla si vedľa Marcela.

„Nevšímaj si ich, sú to idioti." šepla som Marcelovi, ktorému sa kútiky trhali do úsmevu.

Do triedy prišla pani profesorka, ktorá sa ospravedlnila že meškala, pretože mali poradu. Všetci si otrávene povzdychli. Pretože toto bola naša prvá hodina v tomto školskom roku, pustili sme si nejaký dokument, ktorý však bol o ekosystéme a bolo to nudné. Keď som sa však pozrela na Marcela, vyzeral že ho to bavilo. Asi jediný v triede bol zaujatý týmto dokumentom. Povzdychla som si a tvárila sa, že ma tento dokument zaujíma.

🌹

Triedou sa ozval zvuk zvonenia na prestávku, všetci sa náhle postavili a vyšli von z triedy. My s Marcelom sme išli ako posledný. V rukách som držala knihy, ktoré nám dala profesorka.

„Pomôžeš mi nájsť moju skrinku, prosím?" poprosila som slušne Marcela, ktorý s úsmevom prikývol. Usmiala som sa naspäť a podala mu papier s číslom mojej skrinky. Pozrel sa naň a okamžite sa vydal ku mojej skrinke. Nasledovala som ho, keď konečne zastal pri skrinke číslo dvestodvanásť.

„Mám kúsok skrinku od teba." povedal, pri čom sa trápne poškriabal na krku. Znelo to, ako keby ho to tešilo. Potichu som sa zachichotala a dala tam kód, ktorý som mala napísaný na papieri. Zapamätať si ho celý, bude možno problém.

Kabelku som si položila na zem a išla som si dať knihy do skrinky, keď však niekto prišiel ku mne. Pozrela som sa hore a bol to ten kučeravec, ktorý vyzerá presne ako Marcel. Rozhodne to je jeho brat. Ani som sa nestihla poriadne spamätať, keď mi jedným úderom zhodil knihy ktoré som ešte pred chvíľou mala v ruke. Zamračila som sa na neho, no na jeho tvári bol úškrn. Možno nejaký meter za ním bola tá jeho trápna skupinka chalanov. Z diaľky pozorovali čo sa deje, ale neboli až tak ďaleko takže nás mohli počuť.

„Takže ty si tá, ktorá vyrušila mojich kamarátov." povedal chrapľavým hlasom. S pootvorenými perami som sa na neho pozrela a preskenovala si ho. Jeho mužská vôňa zasiahla moje nosné bunky, no snažila som sa to ignorovať. „Harry." povedal a načiahol svoju ruku predo mňa. Skúsla som si peru a ruku mu vrátila späť. Jeho stisk bol veľmi silný. Videla som na jeho očiach, že je naštvaný a ten úsmev na jeho perách je len hravý.