Styles Brothers | h.s

- 8 -

„Uh, ahoj Marcel." povedala som potichu a pozrela sa do jeho prekvapených očí. Obočie sa mu skrčilo a chvíľu vyzeral, že začne kričať.

„Čo tu robíš?" spýtal sa a podišiel ku mne, prezerajúc si moje oblečenie. Nepríjemne som sa ošila na mieste, keď som videla ako sa pozeral na tričko ktoré som mala na sebe. Šokovane sa na mňa pozrel a mohla som v jeho očiach vidieť sklamanie. Na sucho som prehltla s cieľom niečo povedať, no vyrušil ma Harry.

„Chceš niečo?" pozrela som sa na Harryho, ktorý sa zamračeno pozeral na Marcela. Udivene striedal pohľady na mňa a na Harryho, pri čom vyzeral ako keby sa mu chcelo plakať.

„Harry." napomenula som Harryho, tentokrát zamračeno ja, keďže sa mi nepáčilo ako sa správal ku Marcelovi. Vôbec mi to nepomohlo, keďže Harry si ma vôbec nevšímal. Pohľad mal uprený na Marcela a vyzeral, ako keby ho chcel zabiť každú chvíľu. Predtým ako som čokoľvek stihla povedať, Marcel sa na päte otočil a obul si svoje topánky. Z vešiaka si zobral bundu a prešiel k dverám, ktoré takmer nepočuto zabuchol ako keby sa bál že sa rozbijú. Trhavo som sa nadýchla a otočila sa na Harryho. Ten sa tváril ako keby sa nič nestalo a prázdny tanier predo mnou zobral. Otočil sa a prešiel k myčke, do ktorej tanier vložil.

„Idem domov." zamrmlala som potichu. Postavila som sa a mala som čo robiť, aby som nezačala kričať. Prečo som ja blbá nešla domov hneď ako som sa zobudila? Vyhla by som sa tomuto. Otočila som sa, no zastavila som keď som počula Harryho hlas.

„Odveziem ťa." ponúkol sa, otočila som sa na neho a zakúsla som si do pery.

„Nemusíš." odsekla som nepríjemne. Prečo sa tvári ako keby bol nevinný? Svojím správaním ma vytáčal a musela som odtiaľto zmiznúť čo najskôr, lebo inak asi vybuchnem. Chystala som sa pohnúť no akonáhle som sa pohla, zastavila ma silná ruka. Pozrela som sa hore a videla som zelené oči, ktoré sa na mňa nie moc pekne pozerali.

„Nemáš sa ako dostať domov." podotkol chrapľavým hlasom a stále mi držal ruku. Jeho dotyk ma príjemne elektrizoval, no snažila som sa to čo najviac ignorovať. Harry bol rozhodne šarmantný a nazvala by som ho aj ako dokonalého. Ale vzhľad nikdy nie je všetko. Vedel ma len za sekundu nehorázne nahnevať, že by som dokázala zabíjať.

„Risknem to a pôjdem peši." trhla som rukou a prešla do chodby, s úmyslom nájsť svoje topánky. Došlo mi, že som mala vysoké lodičky na ktorých by som asi pol hodinu domov neprešla. Zamračila som sa, keď som ich aj tak nemohla nájsť.

„Topánky máš v mojom aute." prehovoril za mnou hlas a ja som nemusela hádať, kto to je. Povzdychla som si a cítila som, ako sa mi chce plakať od zúfalstva.

„Prečo?" spýtala som sa aj napriek tomu, že som po odpovedi až tak netúžila.

„Zaspala si, tak som ťa musel odniesť do izby. A po ceste v aute si si ich vyzula." odpovedal a v jeho očiach som videla pobavenie. Do čerta s tebou Styles. Nepamätám si, že by som si boty vyzula. Predstava, že ma Harry nesie na rukách mi spôsobovala rýchlejšie bitie srdca.

Trápne som tam stála s bosými nohami rozmyšľajúc, čo teraz. Nemôžem ísť domov bez topánok a taktiež nemôžem ísť domov s topánkami na vysokom opätku.

„Poď." prikázal mi a otvoril dvere. Chladný vzduch zvonka zavinul do vnútra a na rukách sa mi spravila husia koža. S pozdvihnutým obočím som sa pozrela na Harryho, keďže som bola bosá. Hádam si nemyslí, že si pôjdem pre boty bosá a ešte v tej zime. Pretočil očami a povzdychol si, keď sa ku mne priblížil. Váhavo som ostala stať, no to už ma jednou rukou chytil na chrbát, druhou pod zadok a zdvihol ma. Prekvapene som vypískla od jeho náhleho pohybu a ruky si omotala okolo jeho krku. Počula som jeho uškrnutie, no ignorovala som to. Z vešiaku mi zobral bundu, ktorú si prehodil cez rameno. Bolo to dosť komické, keďže so mnou na rukách sa obúval. Našťastie si nohy šuchol do tenisiek a vyšli sme von. Chladný vzduch nás ovial, preto som sa ešte viac k nemu pritisla. Bol to inštinkt, nič viac. Nehovorím ani o tom, že na sebe mám jeho tričko a tenké legíny.