Styles Brothers | h.s

- 58 -

"It's not the way I planned it
Show me how you want it to be" — Hit Me Baby One More Time

~

Keď sa niekedy v živote udeje niečo nepríjemné, niečo čo nás psychicky bolí – potrebujeme čas. Čas na premýšľanie, zahojenie rán čo nám spôsobili druhí ľudia. To isté potreboval Marcel, keď som mu povedala o tom, že ja a jeho brat s ktorým si absolútne nevychádza, sme kamaráti. Aj napriek tomu, že ho Harry šikanoval. Keď sa na to spätne pozriem, je to komické a smutné zároveň. Ako som sa dokázala baviť s človekom, ktorý robil môjmu kamarátovi zle? Bože, veď to znie príšerne – ja zniem ako príšerná kamarátka.

Obetovala som moje kamarátstvo s Marcelom, keď som dni a niekedy aj večere strávila s Harrym, ktorého nálady sa menia častejšie ako Londýnske počasie. Pravdou je, že som s ním bola šťastná a konečne sa cítila, že zažívam niečo aj napriek tomu, že sme sa občas pochytili alebo na mňa nepríjemne odsekol. Zvykla som si na jeho nálady, alebo to je aspoň to čo som si myslela. Videla som v ňom aj tú dobrú stránku. Pokaždé keď som potrebovala pomoc, zavolala som jemu. Spoliehala som sa na neho a to sme vtedy neboli ani len kamaráti.

Ak by bol predsa zlý človek, nikdy by mi neprišiel pomôct a jednoducho by sa na mňa vykašľal. Ale to iní ľudia nevidelia mysleli si, že je arogantný chalan ktorému na ničom a nikomu nezáleží. Keď sa na to spätne pozerám, netuším či mu na mne vôbec niekedy záležalo. Nikdy to nepovedal nahlas a pravdu povediac, nikdy som nad tým ani nepremýšľala. Jediné čo viem je, že mne na ňom záležalo. A stále záleží, možno preto sa cítim tak mizerne z toho, že s ním netrávim čas.

Hádka ktorú sme mali naposledy je niečo, čo znamená koniec. Bola som natoľko naivná, že som čakala na jeho telefonát alebo aspoň správu.

Prešli však dva týždne a o Harrym nebola ani zmienka. Veď som mu predsa povedala, aby na mňa už nikdy neprehovoril. Tým, že máme zimné prázdniny a nechodíme do školy, som ho nikde nevidela.

Veď nemám ani kde, keďže sedím zavretá doma. Môj celý deň pozostáva pozeraním seriálov, jedením a nadmerným premýšľaním. Bože, som to ale troska.

Marcel sa mi taktiež neozval a začínam si myslieť, že som stratila obi dvoch kamarátov.

„Žiješ?" vyrušil ma hlas, ktorý ma vytrhol a tak som sa pozrela na Soph. Na jej tvári sa objavila starosť a jemne pokrčila svoje upravené obočie.

„Áno." zasmiala som sa no bolo to tak falošné, že to počuli až do Ameriky.

„Vyzerala si celkom strašidelne," povedala s nervóznym úsmevom, preto som jej venovala celkom zmätený pohľad. „pozeráš sa už niekoľko minút na horúcu čokoládu, ktorá už pravdepodobne horúca nie je."

„Oh," povedala som rýchlo a nervózne sa zasmiala. „len som sa zamyslela."

„Nemyslím si." zamrmlala, preto som sa na ňu opatrne pozrela. Pretočila očami a povzdychla si. „Tak, čo sa stalo?"

„Čo by sa asi tak stalo?" spýtala som sa a venovala jej 'si sprostá' pohľad aj keď obi dve vieme, že je viac než jasné, že sa niečo stalo.

Vedela som niekedy zakryť svoje pocity a tak ľudia málokrát vedeli, že mi vôbec niečo je. Ale niekedy sa stali veci, ktoré mi nedovolovali sa pretvarovať. Alebo presnejšie som sa pretvarovala, ale vôbec to nepomohlo. A to sa presne deje teraz.

„Po prvé, nie som sprostá. Po druhé, som tvoja kamarátka a za tie štyri mesiace som ťa spoznala. Teraz to vyklop." povedala rýchlo a nadvihla jedno obočie, čo vyzeralo celkom strašidelne.