Nikdy za posledný mesiac a pol by mi neprišlo na um, že by som skončila na sedačke spoločne s Harrym zatiaľ čo jeho pery, putovali po mojom krku. Bolo to zvláštne, ale aj keď som si to nechcela priznať, páčilo sa mi to. Každé dievča na škole by chcelo byť na mojom mieste, kedže z Harryho boli úplne paf.
Odtiahol sa odo mňa a celý čas sa na mňa pobavene pozeral. Sadol si a z misky si vytiahol popcorn, ktorý si následne dal do úst. Tváril sa, ako keby sa vôbec nič nestalo.
Odkašľala som si sadajúc, ako to pred chvíľou spravil Harry. Čo sa to do pekla práve stalo?!
„Môžem sa ťa niečo spýtať?" spýtala som sa potichu. Pozerala som na film o ktorom som absolútne nemala šajnu o čom je.
„Aj keby som ti povedal nie, tak aj tak sa to spýtaš." prehovoril s uchechnutím a ruku si oprel o čelo sedačky. Už len to ako sedel mi spôsobovalo, že som sa k nemu chcela privínut. Do riti. Mala by som sa pravdepodobne spamätať.
Zasmiala som sa nad jeho odpoveďou, kedže mal pravdu. Úsmev mi však zmizol, keď som sa ho chystala spýtať to, čo ma vážne zaujímalo. „Keď si ma zobral niekoľkokrát von, bolo to preto, aby si naštval Marcela?" spýtala som sa dostatočne nahlas, aj keď bol hlas bol slabý.
Popravde, nechcela som aby to tak bolo. Predstava, že to Harry robil len kvôli tomu, aby naštval Marcela ma štvala a robila smutnou zároveň. Žiadne dievča by predsa nechcelo, aby s ňou chodil niekto von len aby niekoho naštval. Ešte k tomu vlastného brata.
Harry sa na mňa zamračene pozrel. „Prečo sa ma to pýtaš?" spýtal sa.
„Pretože chcem vedieť pravdu." povedala som a tento krát som mala oči zabodnuté do tých jeho.
„Nie, nebrával som ťa von len preto, aby som naštval toho idiota." povedal a pretočil očami.
„Nie je idiot." obránila som okamžite Marcela. Nepáčilo sa mi, ako o ňom rozpráva. Marcel nie je idiot.
„Keď myslíš." povedal a bolo mi jasné, že si to aj tak myslí a nesúhlasí so mnou.
„Ak to tak nie je, tak prečo si ma zobral von?" spýtala som sa a videla jeho otrávený pohľad. Úprimne? Bolo mi to absolútne u riti, pretože naozaj chcem vediet jeho názor.
„Pretože som chcel. Neviem, bola to celkom zábava." povedal a jeho hlas znel celkom ľahostajne. Nebola som si istá či mi vraví pravdu.
„Povedal si, že som ti ukradnutá. Prečo by si brával niekoho von, ak je ti ukradnutý?" spýtala som sa nechápavo. Naozaj to nedávalo zmysel.
„Bože," zamrmlal otrávene a dlaňami si prešiel po tvári. „keď som ťa zobral von bolo to preto, pretože som sa vačšinu času nudil a vyzerala si, že by si potrebovala niečo zažiť. Pochybujem, že ťa Marcel niekam berie." vysvetlil. Ignorovala som jeho pripomienku o Marcelovi.
„Oh." povedala som. Neviem či som sklamaná, alebo som pocítila úľavu.
Postavil sa a na sekundu sa na mňa pozrel. Kam to ide? „Idem sa napiť." odpovedal mi, ako keby čítal moje myšlienky.
Zamrmlala som tiché "okay". Jeho postava čoskoro zmizla za stenou kuchyne, no v tom mu pípol mobil ktorý si nechal na stole. Nechcela som sa naň pozerať, ale moja zvedavosť mi nedala. Okrem toho bol mobil blízko mňa, takže som si mohla všimnúť správu.
Obočie som jemne skrčila, keď správa bola od Linn. Dôvodom však bolo to, čo v správe napísala.
"Za desať minút u mňa doma? Som sama doma ;)"
YOU ARE READING
Styles Brothers | h.s
Fanfiction„Nikdy som si nemyslela, že dvaja bratia mi tak veľmi zmenia život." [V príbehu sa zobrazujú vulgarizmy, sexuálne scény a násilie]
