Styles Brothers | h.s

- 29 -

Nemôžem uveriť, že to naozaj robím. Nechcela som aby Soph vedela, že som nervózna a bolo celkom namáhavé, to nedať na sebe poznať. Bola som nervózna, pretože so nevedela či tam Harry bude alebo nie. Taktiež som nevedela, ako sa bude správať a ako celá hodina s ním dopadne.

Vošli sme dovnútra, kde bolo pomerne dosť ľudí. Kriste pane, veď je pondelok. Aký normálny ľudia idú v pondelok o pol štvrtej do posilňovne? Celkom irónia, kedže my dve so Soph sme tu. Nie som tu však z vlastnej vôle, aj keď to nie je celkom tak pravda. V podstate mi Soph nedala na výber, kedže nahodila psie oči a bolo mi blbé, jej povedať nie.

Chcela som sa prepadnúť pod zem alebo minimálne byť neviditeľná, čo by mi úplne stačilo. Ako vždy tu boli svalnatý chlapi, ktorý vyzerali ako z fitness magazínu. Taktiež tu boli ženy so skvelými postavami, ktoré vyzerali ako modelky. Naozaj nechápem, čo tu robím. Absolútne sem nezapadám. Aj keď nemám zlú postavu, ale vyšportovaná rozhodne nie je. Okrem toho že som nízka a všetci sú tu vysoký, čo ma núti sa cítiť ako keby som bola mravec.

Prešli sme k pultu kde stál Ashton, ktorý bol celkom prekvapený že nás tu vidí. Pozdravili sme sa s ním a Soph s ním viedla konverzáciu o tom, ako si myslel že sem už neprídeme. Nič som nehovorila okrem toho, že som len prikývla a sem-tam sa mierne usmiala, aby som nevyzerala neslušne. Keď sme mu ukázali naše permanentky so slovami že si to máme užiť, nás pustil ďalej.

Snažila som sa čo najpomalšie sa obliecť, no aj tak mi to nepohlo. Soph ma neustále okrikovala, aby som si pohla a tak nič iné mi neostávalo. S povzdychom sme sedeli v miestnosti v ktorej sa čakalo, čím som bola ešte viac nervóznejšia.

Neskôr tréner, ktorého meno som zabudla, si prišiel pre Soph. Kývla mi a vytešená nasledovala svojho trénera. Skvelé, teraz tu som sama.

Oprela som sa o sedačku a netrpezlivo čakala, či sem príde Harry alebo niekto iný. Po pár minútach sa konečne otvorili dvere a v nich sa zjavil nikto iný, než Harry.

Pozrel sa na mňa a jeho obočie sa jemne skrčilo. Ahoj aj tebe. Nebola som tak isto nadšená ako on, že hodinu musím stráviť s ním. Už len svojou mimikou mi dal najavo, že na mňa nemá náladu. V prvom rade, ma nemusí mať rád, ale ja som mu svojim spôsobom nič nespravila. Keby sa nesprával ako debil, nemala by som problém byť s ním kamarátka. Hah, kamarátka.

„Budeš sa na mňa len pozerať alebo si pohneš so zadkom, nech to máme čím skôr za sebou?" spýtal sa otrávene a pozeral sa na mňa, ako keby som mu zničila celý život.

Bola som ticho, pretože úprimne, nemala som na to slov. Absolútne neviem, čo mu mám povedať. Preto som sa v tichosti postavila a vyšla z miestnosti, pri čom sme sa takmer o seba obtreli. Zacítila som jeho typickú skvelú vôňu a snažila sa nemyslieť, ako dobre vyzerá v tých šedých športových kraťasoch.

Zastavila som a čakala na neho, kým mi ukáže kam mám ísť. Odrazil sa od rámu dverí o ktoré bol opretý a chladno okolo mňa prešiel. Zastal pri bežiacom páse a s nadvihnutým obočím na mňa pozrel.

Chcela som pretočiť očami, no potlačila som to a postavila sa na bežiaci pás, ktorý mi zapol. Zatiaľ čo som ja bežala, sadol si na stroj, ktorého názov absolútne neviem. Vytiahol si mobil a ťukal si do neho. Pozrela som sa radšej pred seba a sústredila sa len na svoje nohy, aby som nespadla a aby som si nespravila doživotný trapas.

Po určitom čase, ktorý som nestopovala som zabehla dva kilometre. Niekto by si povedal, že je to málo, no môj jazyk sa takmer plazil po zemi spolu s mojimi nohami. Vyšla som z bežiaceho pásu a cítila sa ako bambi, ktorý každú chvíľu padne na zem kvôli svojim slabým nohám.