Teach Me To Love...Again {2nd series}

97. časť ...I don't know what to do

S trasúcimi rukami som mobil vzala do ruky a sledovala som blikajúce meno na displeji. Zhlboka som sa nadýchla pred tým, než som sa chystala hovor prijať. No mala by som to spraviť? Mala. Zaslúži si vysvetlenie.

Prijala som hovor a mobil som si priložila k uchu.

"Sam?" Jeho hlas bol o niečo chrapľavejší ako obyčajne. Mierne som privrela oči, keď som mala možnosť opäť počuť jeho hlas.

"Harry." povedala som rovnako a sadla som si na posteľ.Chvíľku bolo ticho a ja som počula iba jeho rýchli dych. Bála som sa toho, čo bude nasledovať. V poslednej dobe sa stále iba bojím.

"Ja... Sam." povedal a jeho hlas sa úplne zlomil. Aj cez zatvorené oči sa mi valili slzy. Nemohla som zniesť to, že počujem jeho hlas, no nie som s ním.

"J-je to..pravda?" jeho hlas sa triasol. Rovnako ako ja.

"Áno Harry. Je." povedala som a snažila som sa ukľudniť. Toto bolo omnoho ťažšie, než som si myslela že bude. Znova to ticho. To prekliate ticho. Bála som sa čokolvek povedať. Bála som sa, že zistí, ako zle na tom som. Bála som sa, že ho raním ešte viac, než je.

"Harry ja.."

"Mlč! Neznášam ťa!" povedal zlomeným hlasom a hneď na to som počula iba rýchle pípanie. Posteľ som pustila na posteľ a s hlasnými vzlykmi som sa zošuchla dole. Oprela som sa o posteľ a tvár som schovala do dlaní. Panebože! Čo sa to do pekla deje? Nemôžem uveriť, že mi toto povedal. Nemôžem uveriť, že pri mne nie je.

****

Prepáč Sam. Nie je pravda, že ťa nenávidím. Nedokážem ťa nenávidieť. Potrebujem to spracovať. Prepáč. Potrebujem sa stretnúť.. -Harry

Stála som v kuchyni a čítala som si správu, ktorá mi prišla približne pred hodinou. Našla som ju až teraz. Bude už polnoc a Ryan nie je doma. Len pred chvíľou som vyliezla z kúpeľne, kde som stále plakala. Je to všetko toto na mňa moc. Nazvládam to.

Trhla som sebou, keď som počula otvorenie dverí. Rýchlim krokom som šla do spálne a posadila som sa na posteľ. Čakala som, čo sa bude diať. Nevedela som, kam šiel keď sa vrátil až teraz, neveští to nič dobré. Počula som, ako kľúče hodil na malý drevenný stolik v predsieni. Následne na to som počula rachot, čo znamenalo, že nie čo zhodil.

Počula som kroky, ako sa blížia. Snažila som sa zostať pokojná a nedať na sebe znať strach, ktorý zaplavoval celé moje telo.

Dvere do spálne sa prudko otvorili a ja som v nich zbadala stáť Ryana. No nebol taký, ako keď odchádzal. Bol opitý. A poriadne.

"Ryan." Povedala som tichým hlasom, keď sa na jeho tvári objavil úškrn. Striasla som sa pri tom pohľade.

"Sam. Ešte že si hore." Povedal a jayzkom si prešiel po vrchnej pere.

"Rozhodol som sa, že mi..je jedno že si tehotná. Noazaj." povedal a začal sa približovať. Okamžite som sa postavila a snažila som sa medzi nami vytvoriť č najväčšiu medzeru.

"Ryan. Prosím." Povedala som roztraseným hlasom, keď sa stále približoval. Stále som sa triasla , no teraz to bolo niekoľko násobne. Vedela som, čo chce. A ja som nevedela, čo mám spraviť.

"Aj ja som prosil, aby si bola so mnou." povedal s vážnym výrazom a zastavil sa.

"Ja.som s tebou Ryan. Som s tebou!" Hovorila som rýchlo a on sa zase iba uškrnul.

"Nie nie.. Už si nabúchaná tým hajzlom. Už si poškodená." Mykol plecom a ja som sa až pozastavovala nad jeho rečami. Nechápem, čo sa s ním stalo.