Teach Me To Love...Again {2nd series}

96. časť ...Pocit slobody

Dni ubiehali. Ryan ma každým dňov viac a viac nútil, aby som oznámila, že sme spolu. Snažím sa to odkladať na tak dlho, ako sa len dá. Volala som s Niallom, ktorý na mňa samozrejme vrieskal a vypytoval sa. Povedala som mu, že som v poriadku, a nech sa nestrachuje. No nebola to celkom pravda. Nenávidela som to tu. Všetko. Jediná vec, ktorá ma na tomto svete držala, bolo to malé. Jedine ono. Ak by som sa takto mala trápiť a nemala by som ho, radšej by som sa zabila. Radšej nebyť na tomto svete ako žiť v ňom bez Harryho. Viem, že mi ublížil a klamal, ale ja ho milujem. Milujem ho najviac, ako sa len dá. No nemôžem nič robiť. Bojím sa. Bojím sa, že Ryan nejako ublíži malému. To že by ublížio mne, mi nevadí. Možno by som to pretrpela. No dokedy budem toto všetko trpieť? Pustí nás niekedy od seba? Táto otázka visí vo vzduchu. A naozaj mám strach z odpovede. Neviem čo mám robiť, no dúfam. Dúfam, že sem príde Harry a zoberie nás odtiaľto. No akoby mohol, keď nevie, kde sme? Viem, že bude zničený, keď mu poviem, že som s Ryanom. Viem, že je zničený z toho, že nie sme s ním. No bojím sa niečo robiť. Bojim sa, že nám ublíži.

"Musím odísť." povedal Ryan, keď prišiel za mnou do kuchyne, kde ma prinútil spraviť večeru.  

Moje srdce poskočilo od šťastia, keď som počula tieto slová. Nebude tu. Prišiel ku mne a otočil si ma k sebe.

"Byt nechám odomknutý. Môžeš niekam zájsť, fajn?" povedal a odhrnul mi z očí vlasy. Bola som šokovaná jeho slovami. Celý ten čas, čo som tu ma nikam nepustil.

"Môžeš sa stretnúť s tými tvojmi...kamarátmi." povedal a ja som sa usmiapa. Je pravda, že som sa poslednú dobu neusmievala vôbec, no teraz to prišlo tak spontánne. Už len myšlienka na to, že by som mohla uvidieť mojich kamarátov a hlavne Harryho mi vyčarila úsmev na tvári.

"Ďakujem." povedala som slabým hlasom a on na mňa stále hľadel vážnou tvárou.

"Vieš čo sa stane, keď sa preriekneš, však?" mierne naklonil hlavu do boku a hánkami mi prešiel po líci. Iba som ťažko preglgla a prikývla.

"Dobre dievča. A potom večer sa spolu navečeriame, dobre?" spýtal sa a ja som sklopila zrak. Nepáčila sa mi predstava, že s ním budem sedieť za jedným stolom a budem sa s ním musieť rozprávať. Už len ten fakt, že stojí tak blízko pri mne a dotýka sa ma, ma ničil.

"Dobre?!" povedal naštvaným hlasom a moju sánku silno uchopil medzi prsty. Privrela som silno oči a prikývla som. Jeho stisk povolil a ruku stiahol.

"Výbore, tak sa vidíme večer. A nezabúdaj na to, čo som ti hovoril." povedal prísne a potom jeho pery narazili o tie moje. Silno som zvierala päste, aby som ho od seba neodstrčila, keď ma začal jemne bozkávať. Jeho bozky sa mi protivili rovnako ako on. Neznášala som ho. Konečne sa odtiahol a ja som mu venovala iba pohľad.

"Milujem ťa, Sam." povedal s vážnou tvárou, ešte raz ma pobozkal a opustio byt. Šokovane som stála v kuchyni opretá o pult a nemohla som spracovať to, čo sa stalo pred niekoľkými sekundami. Nemohla som spracovať jeho slová. Ako taký netvor ako je Ryan, dokáže milovať? Alebo ma tým chcel nejako obmäkčiť? Nechápem tomu. On ma nemôže milovať. On nie.

Potriasla som hlavou, aby som sa zbavila myšlienok na neho. Moje kroky smerovali z kuchyne do predsiene. Skúsila som, či ma neoklamal. Na moje prekvapenie, dvere boli naozaj odomknuté. Moje srdce sa prudko rozbúchalo a mierne som sa usmiala. Rýchlim krokom som bežala do spálne, ktorú som teraz vlastnila s..ním. Spať s ním v jednej posteli bolo horšie ako čokoľvek. No bola som šťastná, že sa aspoň o nič nepokúšal. Možno má aspoň štipku citu v sebe,

Rýchlo som sa navliekla do riflí a dlhého trička. Obliekla som si kabát a ešte pred tým som sa upravila. Nevedela som, kam pôjdem, no jediné, čo som v tejto chvíli chcela, bolo sa dostať z tohto prekliatého bytu. Do vrecka som si strčila kľúče a peňaženku a zabuchla som dvere bytu. Hneď, ako studený vietor ovial moju tvár som ucítila zvláštny pocit. Možno pocit slobody? Moje kroky sa zrýchlili. Čím ďalej som bola od tej bytovky, tým lepšie som sa cítila. Snažila som sa nemyslieť na to, že sa tam budem musieť vrátiť.