Teach Me To Love...Again {2nd series}

82. časť ...Musíš s tým niečo urobiť, láska

"Harry, chcem sa rozísť!"

"Č-čo sa?" opýtal sa zmetene kučeravý chlapec stojaci predo mnou.

"Prepáč ja..už v tom nechcem pokračovať." Môj hlas bol slabý a zlomený. Videla som, ako sa v jeho krásnych smaragdových očiach mihla bolesť. Nepáčilo sa mi to.

„A-ako že v tom nechceš pokračovať? My...sa nesmieme rozísť Sam. My patríme k sebe!“ Hovoril a rýchlo dýchal. Jeho oči sa začali lesknúť.

„nie Harry.“ Pokrútila som hlavou. „Nepatríme k sebe. Vedia to všetci. Len ty to nechceš pochopiť.“ Moje oči sa tiež pomaly zapĺňali slzami.

"Čo to rozprávaš?!" Jeho hlas sa zvýšil a jeho tvár bola zamračená, no popritom zúfala. Chvíľku bolo ticho. Prišiel ku mne a jeho ruky uväznil v tých mojich. Jeho ruky sa chveli.

"Vždy sme k sebe patrili a aj vždy budeme." Šepol a ja som cítila tú bolesť, vnútornú bolesť, ktorá zaplavovala celé moje telo. Bolesť, ktorá bola omnoho horšia ako fyzická. Ktorá spaľovala všetko živé vo mne, ktorá obaľovala moje srdce a drvila ho na maličké kúsky, ktoré sa rozplinuli ako prach.

„Zajtra odchádzam na víkend do Írska a potom si tu kupujem byt, aby som mohla vychodiť školu. Nebudem ti na očiach, nemusíš sa báť.“ Povedala som a vytiahla som svoje ruky z jeho zovretia.

„Nie...nehovor to. Toto preháňaš.“ Povedal a otočil si ma k sebe. Už tie slzy neboli v jeho očiach, ale kotúľali sa po jeho tvári. Pohľad naňho ma bolel. No nemohla som nič robiť. Nemohla som to ovládať.

„Harry, bude to pre nás oboch lepšie!“ Môj hlas bol zrazu silnejší a hlasnejší ako doteraz. Nechápala som tomu. Znova ničomu nechápem.

„Nič nebude kurva lepšie! Ty ma nemôžeš opustiť, rozumieš? Jednoducho nemôžeš!“ kričal na mňa Pohľad do jeho tváre ma ničil.

„Sľúbila si, že ma neopustíš.“ Šepol a mňa tá veta zarazila. Sľúbila som mu, že ho nikdy neopustím?

Zrazu sa Harry začal rozmazávať a pomaly miznúť.

„Sľúbila si, že ma neopustíš. Sľúbila si, že ma neopustíš.“ Hovoril dookola. Mizol mi pred očami a ja som ho nedokázala zachytiť. Nedokázala som ho vrátiť späť. Na miesto Harryho utrápenej tváre sa okolo mňa objavila iba tma. Nie Harry. Neodchádzaj.

„Nie.“ Pokrútila som hlavou a vzlykla som.

„Sam.. no ták, princezná..zobuď sa!“ Počula som Harryho zúfalí hlas a moje oči sa okamžite otvorili.

„Harry.“ Šepla som. Znova som vzlykla a moje ruky som okamžite obmotala okolo jeho krku. Silno som ho k sebe tisla, akoby som ani nemohla uveriť tomu, že tu naozaj je.

„Ššš.. Už je to dobre. Bol to len sen. Som tu. Už je to v poriadku.“ Šepkal mi do ucha a mňa to upokojovalo. Bola som šťastná, že to bol len sen, z ktorého som sa našťastie zobudila. Po chvíľke som sa Harryho krku pustila. Starostlivo mi hľadel do tváre a zotrel mi z nej slzy. V izbe svietila iba malá lampa na nočnom stolíku.

„Prepáč..že som ťa zobudila.“ Šepla som a trhane som sa nadýchla.

„To je v poriadku. Zľakol som sa, keď si plakala a volala moje meno. Už je to v poriadku?“ Spýtal sa.

„Hej.“ Prikývla som a prevalila som sa na bok, tvárou k Harrymu.

„Chceš mi o tom povedať?“ Jeho ruku preplietol s mojou.