Survival never ends

27.Kapitola- Prekvapenie

*Sebastian*

Nebolo to dva krát ľahké len tak ju tam nechať, mala ma počúvnuť a odísť keď som jej to hovoril, ale nie, kedy ma ona počúvala ? Nikdy. Vždy si robila čo chcela. Možno to bolo to čo ma na nej tak priťahovalo, možno to bolo to prečo som mal chuť sa otočiť a uistiť sa že je v poriadku a nakopať každého kto na ňu čo i len pozrie. Dokonca aj Logana, Bože, ako som len nenávidel  chvíle keď s ním bola, keď ju bozkával a keď ju držal za ruku, keď sa a seba zamilovane usmievali.

Mal som to byť ja, ja som tam s ňou mal byť, nie on. A teraz ? Mám čo som chcel, mohol som odísť preč aj spolu s ňou.......ale to by nešlo, mala Logana a tak či tak by sa po neho vrátila či už s mojou pomocou alebo bez nej.

A radšej nech je tu so mnou. Neviem si predstaviť ju ako by sa tu zakrádala uličkami a hľadá v celách a na každom kroku môže striehnuť jedna z tých oblúd. 

Napriek tomu nechápem ako je možné že jej sestra tu bola? A čo tu robila?  Nikde v našom svete neboli záznamy ani len správy alebo legendy o týchto tvoroch, až do teraz. 

V týchto  úvahách by som v pohode pokračoval aj ďalej ale jedna z ciel upútala moju pozornosť. Pred jej dverami boli na zemi kvety levandule a tablička čokolády. Sledoval som ju ako omámený, niečo mi hovorila že čokoláda a kvety tu dole nemajú čo robiť ale čo to bolo? A prečo by nie, veď tu dole môže byť hocičo... 

Z druhej strany dverí pri ktorých som sa zastavil sa ozvali stony, dole na dverách boli  mreže cez ktoré by sa moje ruky nevošli ale niekoho menšieho ako ja určite áno. Nahol som sa k dverám ale bola tam taká tma že som nič nevidel. 

,,Logan..."sykol som do tmy v márnej snahe zistiť či je v tejto cele. 

Keď som nedostal odpoveď, naklonil som sa bližšie k cele až som sa tvárou oprel o mreže. Stále tam bola taká tma že som nevidel ani len na desať centimetrov. Bol som si však istý že je tam  niečo, muselo. 

,,Logan..." sykol som hlasnejšie. 

Vedel som že tam niekto je, nepatrný pohyb mi to potvrdil. Nebol to však Logan, skôr ako som sa stihol spamätať na mreže len niekoľko centimetrov od mojej tváre pristáli odporné pazúry Ničiteľa. Bol priviazaný hrubou retiazkou k stene. Okolo krku mal hrubý kožený plát, skoro akoby niekto nechcel aby si tá vec ubližovala pri pohybe. 

Sledoval ma kalnými očami, skoro až čiernymi od hladu, hnevu ale aj strachu. Snažil sa ku mne dostať ale ja som sa posúval po zemi čo najďalej od jeho cely. Keď som narazil chrbtom na ďalšie mreže, neváhal som a odtiahol sa. Aj v tej cele sa skrýval Ničiteľ. 

Tak ako ten prvý aj on bol prikovaný k stene a nemohol sa pohnúť. Len po mne cápali a škriekali. Rukami som si zakryl uši a vydal sa po chodbe ďalej, v každej cele sa postupne ozýval škrek Ničiteľov a medzi mrežami sa zjavovali ich odporné ruky s pazúrmi. 

Bolo mi jasné že ich krik priláka ostatných, nemal som už ani náskok ani moment prekvapenia, už to bolo jedno. Zastavil som sa a rozhliadol. 

Okolo mňa nebolo nič, nič viac len holé kamenné steny a cely plné Ničiteľov, nechcel som si ani predstaviť čo by sa stalo keď by sa dostali von. 

,,LOGAN!" skríkol som aby som prehlušil Ničiteľov. 

Na môj výkrik všetko utíchlo, bolo to až neprirodzené. No potom sa ozval jeden jediný zvuk. Ohlušujúci rachot a hneď na to ďalší škrek Ničiteľa a rachot padajúcej reťaze. Nemal som odvahu sa tam ísť pozrieť, ani sa len pohnúť. Vedel som čo to znamená aj keď to bolo nemožné. 

Ako by sa dostali von? Kto ich vypustil? Je tu okrem mňa ešte niekto? 

Na otázky však nebol čas, ale dostal som odpoveď aspoň na jednu nevyslovenú otázku, naozaj sa dostali von? 

Zastal som a pritlačil sa o kamennú stenu medzi dvoma celami. Snažil som sa chytiť dych alebo sa ho aspoň snažil upokojiť, bolo to však márne. Len čo som zazrel pohyb na pravo odo mňa bolo mi jasné čo sa stalo.  

Dvaja z Ničiteľov vyšli pomaly po štyroch zo svojich ciel, a rozhliadali sa okolo, vetrili a snažili sa nájsť nejakú stopu. Jeden mal na sebe stopy po starom odeve, bol to banícky odev, musel tu byť zatvorený veľmi dlho. A teraz po tých rokoch je vonku a je dosť pravdepodobné že ma zabije. Musím ich však odviesť ďalej, nesmú nájsť Ashley.

,,Héj obludy!" vyskočil som z úkrytu a zamával na  nich. Jeden na mňa pozrel a prenikavo zaškriekal, druhý cítil stopu niečoho čo bolo niekde ďalej v tunely, odkiaľ som prišiel. 

,,Chyťte si ma!" všetko v mojom tele mi hovorilo že je to bláznovstvo čo robím, mal by som sa schovať ale nemohol som,  už bolo aj tak neskoro. Musel som zachrániť aspoň ju, mohol som dúfať že bude mať dosť rozumu a ujde za záchranou. 

Len čo Ničiteľ zistil že priamo pred neho sa postavilo niečo živý švédsky stôl rozbehol sa po mne. Nemal som na výber posledný krát som sa pozrel na miesto odkiaľ som prišiel a kam mieril druhý Ničiteľ a rozbehol sa preč. 

*Ashley*

Sledovala som ako pomaly, pokojne oddychuje. Spala, nie dlho a nie pokojne ale predsa len spala. Nepokojne som sedela a dívala sa na ňu. 

Ako sa sem dostala ? Čo tu robila ? Prečo tu bola? Ako v tom bola zapletená? 

Otázky mi celý čas hučali v hlave ako hlasný  vodopád. Až to priam bolelo. A chcela som vedieť odpovede, už toho bolo príliš veľa, nič do seba nezapadalo. Nechcela som Aryu zobudiť, zaslúži si odpočinok ale napriek tomu som bola nepokojná a pár krát ju skoro zobudila. 

Strach ktorý mi zvieral vnútro bol obrovský, nevedela som kde je Sebastian ani čo je s ním. Nezniesla by som pomyslenie že ho zabila tá vec a ani by som o tom nevedela, chcela som sa rozbehnúť za ním ale nemohla som tu Aryu len tak nechať. 

Celou chodbou sa ozval výbuch ako z dela a hneď na to krik Ničiteľov. Vyskočila som na nohy a obzerala sa odkiaľ prichádza. No nikde nebolo nič vidieť. 

,,Už to začína..." zašepkal tenký hlások zo zeme. Prekvapene som sa na ňu pozrela.

,,A čo začína?" opatrne som prešla okolo nej aby som v tej tme na ňu nestúpila a prišla k okraju.

,,Vypúšťa ich, každého jedného Wendiga ktorého za tie roky chytil vypustí." posadila sa, chytila si kolená rukami a hlavu si zložila na kolená. 

,,Kto ich vypúšťa..." pomaly som si k nej čupla. Zvuky z tunelov sa k nám pomaly blížili, nemali sme veľa času. 

,,Môj otec...." zašepkala. 

Hrudník mi prerazila nová kopija bolesti. Jej otec, náčelník kmeňa ktorý prežil túto radiáciu, prežili tu sto rokov, nepoznačený zubom času, vytvoril príšeru kto zabila jej sestru a teraz to urobil znova, vypustil ich znova, tento krát s iným plánom. Majú zabiť ju a  Sebastiana, a možno aj ďalších ktorý prídu na jeho tajomstvo. 

Je za tým on, toto všetko je jeho robota. Doktor Zonesford bude trpieť.