Survival never ends

25.kapitola- Pôvod beštie

Boli sme im hneď v pätách, Ničiteľovi aj Loganovi. Lesom sa niesol jeho krik tak ako aj škrek toho tvora. Jeho škek nás viedol cez kríky a húštinu takú hustú že sa nedalo ani poriadne vidieť kam ideme. Len sme nasledovali polámane konáre nad hlavami a krik niekde ďaleko vpredu. 

,,Princezná, spomaľ, ani poriadne nevieme kam ideme!" zakričal za mnou Sebastian. 

Musela som byť niekde ďaleko pred ním lebo jeho hlas ku mne doliehal z dialky. Napriek tomu som nemohla zastaviť, cítila som sa vinná za to ako sa o skončilo, za to že Ničiteľ dostal Logana. 

,,Nie, nemôžem, musím....!!"ďalšie moje slová zanikli vo výkriku. 

Pod mojími nohami sa zrazu miesto pevnej zeme, trávy a kameňov ocitla prázdnota. Na jej dne ma čakali kameňe, stalagnity, vapence, a ostré skaly. Ak by ma nebol Sebastian včas zachytil a nestiahol k sebe, skončila by som napichnutá na jednom z tých špicatých skál. 

,,Musíš sa upokojiť, to že sa napichneš na tie ostré skaly tam dole mu nijako nepomôže. Už ani nevieš kam sa podel Ničiteľ, nieje po ňom ani stopy." Sebastian mi chytil bradu medzi ukazovák a palec a díval sa mi do očí. 

,,Je to moja vina, Sebastian, všetko je to moja vina." krútila som hlavou až som sa nakoniec vymanila z jeho zovretia. 

,,Nie, Princezná, toto si nesmieš brať za vinu, nič z toho nieje tvoja vina." 

,,Kvôli mne ste sa hádali, kvoli mne ostal Logan vonku a kvoli mne ho zobral Ničiteľ. Sebastian je to moja vina." sklonila som hlavu a potláčala slzy. 

,,Je to v prvom rade moja vina, ja som ten ktorý sa neovládal, priznajme to, nie moc dobre som skrýval svoje city k tebe." povedal Sebastian a pritiahol si ma k sebe. 

,,Sebastian ja ..." chcela som mu povedať že ani ja som veľmi to neskývala ale z jaskyňe sa ozval Loganov krik. Hlasný hrdelný krik ktorý znel akoby ho niekto mučil. 

,,Logan!" skríkla som do jaskyňe ale nik mi neodpovedal. 

Obzrela som sa na Sebastiana ten už ale popri mne pomaly zostupoval dole po skalnatom útese. S údivom a strachom som na neho pozerala ako sa zručne, opatrne a hlavne pomaly spúšta dole. Na jednom skalnatom výklenku bolo obzvlášť ťažké sa udržať, pod rukami sa mu drobila skala a hrozilo že spadne. 

On sa však odrazil a skočil. Dopadol najskôr do drepu a z neho sa kotrmelcom presunul o niečo ďalej aby zmiernil dopad. V tmavých vlasoch mu ostal piesok aj prach, na pravom líci mal z niečoho škrabanec a čierne tričko mal na rukáve roztrhnuté. 

,,Princezná, skoč sem, ja ťa chytím." zakričal mi. 

,,Zbláznil si sa?" zakričala som mu späť. 

,,Neboj sa." usmial sa na mňa. 

,,Ak ma necháš spadnúť Argent, neželaj si ma." zasmiala som sa s ním a odhodlávala na skok. 

,,Nikdy." odvetil a pozrel mi do očí. 

Z nejakého neznámeho dôvodu sa mi v bruchu usadil pocit aký tam do teraz nebol a verila som mu. Verila som mu až tak že bez toho aby som nad tým rozmýšlala alebo sa musela nadýchnuť a odhodlať som skočila dole do jeho otvorenej náruče. 

Len čo ma však opustila pevná pôda pod nohami moje srdce stlačil strach a mala som chuť skríknuť. Vedela som však že nemôžem a tak som miesto toho len zavrela oči a pripravila sa na tvrdý dopad. 

,,Vidíš? Povedal som že ťa vždy chytím." ozvalo sa mi pri uchu . Pri zvuku jeho hlasu mi naskočila taká husia kože až som sa striasla. 

,,Poďme..." potiahla som ho za ruku a spolu sme sa vydali do tmavej jaskyňe.