Survival never ends

3. kapitola- To je ale idiot.....

Všetci sme stáli a obzerali sa. Nemohli sme tomu uveriť ale bolo to tak. Pristáli sme na legendárnej Pangei, ostrove na ktorom ľudská noha nebola už celé veky.

,,Nieje to až také, zle čo povieš?" Zasmial sa Logan.

Otočila som sa k nemu. Stal pár krokov odomna a ruky mal za chrbtom.

,,Je to tu úžasné! Sme prvý po niekoľkých rokoch čo sa tu objavili! Zvieratá a rastliny si tu nepamätajú ľudstvo." Rozplývala som sa, on ma len pozoroval a usmieval sa. Pripadala som si hlúpo, ako malé dieťa čo sa vytešuje z niečoho čo dospelý dávno poznajú.

,,A tak si sa bála." Zasmial sa.

,,Ja?" Nadvihla som obočie a sledovala ho.

,,Ty si bola tá, čo nechcela vyjsť z lietadla." Pripomenul mi akoby som na to mohla zabudnúť. ,,Nie snáď?" Zaškeril sa.

Práve keď som sa mu chystala niečo povedať keď sa celým davom ozval šum. Pozreli sme sa tým smerom ale z tej diaľky sme nič nevideli. Vydali sme sa bližšie. Vo dverách lietadla stál Sebastian, na rukách mal bezvládne telo toho úbohého dievčaťa ktoré sa nestihlo včas pripútat. Ruky aj nohy jej bezvládne vyseli. Zhrozene som na neho pozerala.

Čo sa ten blázon chystá urobiť? Inak som ho nazvať nemohla, bol to blázon. Chcela som niečo urobiť ale skôr ako som stihla zareagovať alebo čokoľvek urobiť prehovoril hlasom hrubým a strašidelne pokojným keď prihliadneme na to že v náručí drží mŕtve dievča.

,,Všetci má dobre počúvajte! My všetci sme prežili, sú tu však aj taký ktorý nemali to šťastie. Jednou z nich je aj Olivia Spark, nemala to šťastie ako my. Nestihla sa včas pripútat. Nieje sama, spolu s ňou sme stratili ďalšieho z nás, tento krát chlapca ktorého meno zatiaľ nepoznáme."

Pokračoval ďalej niečo o tom že musíme ich tela odovzdať zemi ako to robili naši predkovia. Čo ma však najviac prekvapilo bolo že ho všetci počúvali. Každý jeden nechal to čo robil tak a šiel k nemu a počúval ho.

,,......a preto by sme mali usporiadať veľkú hostinu!" až jeho ďalšie slová má prinútili odtrhnúť zrak od davu ľudí a znova ich uprieť do jeho tmavých očí.

,,Nie! Sebastian,  to nemôžeš!" pretiskala som sa davom a ignorovala ich nahnevané a nenavistné pohľady.

,,Vidím že máš problém s autoritou." Zasmial sa a spolu s ním väčšina ostatných.

,,Ty pre mňa nepredstavujes žiadnu autoritu,  Sebastian Argent, kto ti dal to právo sa považovať za kráľa? Za vodcu?" Úsmev mu zmizol.

,,To je moja princezna." Vedľa mňa sa dobre zabával Logan. Ani som si nevšimla kedy sa ku mne znova dostal, a cez taký dav už vôbec.

,,A kto dal tebe to právo ma spochybňovať, princeznička."

Stale držal v náručí telo toho dievčaťa. Vyzeralo to príšerne, akoby bol anjel smrti ktorý nesie svoju prvú obeť a už už sa chce vrhnúť na ďalšiu. Už len krídla.

,,A čo tak si vymyslieť vlastnú prezývku?" Naoko urazene sa ozval Logan.

,,Zasa ty?" Zavrcal Sebastian.

,,Už to tak vyzerá,   že sa nás nezbavíš tak ľahko." Zasmial sa a založil si ruky na hrudi.

,,Nás?" pozrela som na neho ale on ma ako by nepočul.

,,Á, takže vy patríte k sebe, aké milé." skôr ako stihol Logan niečo povedať som ho predbehla.

,,Sebastian, nesmieme usporiadavať hostinu. Ani nič podobne." Ostro som mu pozerala do jeho tmavých oči.

,,A prečo nie?" Nadvihol obočie.

Bože to je taký narcis, egoista, debil, somár. ...!!

,,Lebo nevieme ako dlho tu budeme, jedlo a pitie nám musia vystačiť na pár dní a keď ich teraz len tak premárnis. ...." ďalej som sa nedostala.

,,Premárnim? Nakŕmiť ľudí je podľa teba mrhanie jedlom?" Naklonil hlavu a konečne položil Oliviu na zem.

,,Nie to nie....." začala som znova ale nevedela som ako pokračovať.

,,Tak?" Naklonil hlavu na bok a čakal.

Pozrela som na Logana. Sledoval Sebastiana a bola by som prisahala že mal chuť mu jednu poriadnu dať do zubov.

,,Dobre, ale najskôr ju aspoň pochovajte." rezignovala som. Sebastian sa víťazoslávne zasmial.

,,Tak ste to počuli všetci, večer je hostina!" Všetci začali jasať.

,,Princezná, mali by sme ísť." Za rukáv otrhanej modrej bundy má chytil Logan.

Nevyzeral o nič lepšie ako asi aj ja. Čierna kožená bunda bola a viacerých miestach potrhaná, špinavá a odretá. Modré nohavice hrali farbami ako zelená, hnedá, červená a biele topánky? Boli špinavé od blata trávy a tej špiny v lietadle.

,,Nevolaj ma princezná! A s tebou nikam nejdem, vážim si že si mi pomohol so Sebastianom ale zvládnem to aj sama."na znak toho som chcela odísť ale na kĺzkej a udupanej tráve sa mi šmyklo a keby nie Logana skončím na zemi.

,,Si si istá?"opýtal sa humorne ale v jeho očiach a hlase, som zachytila niečo čo mi napovedalo že to zo žartu nemyslel.

,,Absolútne. Ale vďaka." odtiahla som sa od neho a vydala sa smerom k stromom.

Bola to príjemná zmena. Bývanie v meste kde nie su stromy, ani kvety má svoje nevýhody. Zastavila som na okraji a z hlboka sa nadychla. Čerstvý vzduch bol jasný, ostrý. Vo vzduchu sa vznasala vôňa dreva, borovicového dreva a čerstvej trávy. Na okraji som sa obzrela, nikde som nevidela ani Sebastiana ani Logana, vlastne skoro nik tam nebol.

,,Sú na pohrebe." Nadskočila som. Na poslednom konári stromu vedľa ktorého som stala sedelo to malé dievčatko ktorému som pomohla v lietadle.

,,Ako to vieš?" Zvedavo som sa jej prizrela. Dlhé hnedé vlasy mala rozpustené a modré oči jej svietili na tváričke ako anjelikovi.

,,Potom čo si odišla,  Sebastian povedal že je čas začať. Všetci sa zobrali k okraju na druhej strane kde neje až tak veľa lijan a stromov a tam ju pochovali. Je tam aj tvoj priateľ." Zachichotala sa.

,,Nieje to môj priateľ, ani neviem kto to je."zasmiala som sa s ňou.

,,Ty možno nie, ale on vie kto si ty." Naklonila hlavu a pozrela niekam za mňa.

Tiež som tam pozrela. Očividne už bolo po pohrebe. Ľudia sa vracali a začali nosiť veci do stredu planiny kde mal byť oheň a hostina.

,,Idem si do lietadla po veci." Povedala som nakoniec keď som už nezvládla ďalej len tak stať a sledovať ako ma tá mala prebodava pohľadom.

,,Dobre, vidíme sa večer." Usmiala sa a vtedy mi na nej prišlo niečo neskutočné strašidelné.

Vydala som sa teda k lietadlu, mala som stále pocit že ma sleduje. Pomrvila som sa a pridala do kroku. Keď som sa však po pár krokoch otočila, na konári už nebola.

Oukej, to je divne. Pomyslela som si ale radšej šla do lietadla. 

Keď som sa otočila naspäť, aby som sa mohla vrátiť do lietadla mala som čo robiť aby som nezapištala ako malé dievčatko. To malé dievčatko sa hojdalo po stromoch nad nami ale ruky aj nohy malo pri tých pohyboch divne vykrútene. Keď zbadala že sa na ňu pozerám usmiala sa, ale nebolo na tom nič ľudské, bol to   úsmev ako z hororu, živočíšny a vôbec nie prirodzený. Rozbehla som sa do lietadla, nevnímala som ako na mňa každý pozerá, musela som sa striasť tej malej. Len čo som za sebou bezpečne zacitila kov vošla som medzi sedadlá a snažila sa ukľudniť srdce aj splašený dych.

---

Budem rada ak necháte votes a komenti čo si zatiaľ myslíte :) Som zvedava aj to povzdubí ;)