Survival never ends

20.Kapitola- Keď city preberú kontolu I.

Uznávam, nebol najlepší nápad nasadiť tempo aké som dala. Už po pol hodine chôdze som nevládala a Logan mi musel pomôcť s taškou. Argent bol niekde vzadu, videla som ho ale s nikým neprehovoril od kedy sme odišli z tábora. Žiadne poznámky na Logana, dokonca ani na mňa, bol úplne ticho. A to bolo ešte horšie. 

,,Už kráčame hodiny, mesto nemôže byť ďaleko." povedal Logan keď videl môj zmučený pohľad. 

,,To si povedal už pred pol hodinou." zavčala som. 

,,Ale no tak." zasmial sa a vykročil do kopca. 

Takto to šlo hodiny, milujem les aj prírodu, otec ma vždy k tomu učil ale Logan akoby sa nikdy neunavil. Ja som naopak mala dosť už po pol hodine. Na druhú stranu, les bol nádherný. Vysoké stromy tvorili nad našími hlavami korunu cez ktorú nebolo poriadne vidieť na oblohu. Pod nohami bola zelená tráva a v nej sa ukrýval hmyz a malé zvieratá. 

Keď som už mala naozaj dosť zastala som na väčšom kameni a rozhliadla sa. Bolo to krásne, vtáčiky vysoko nad našími hlavami spievali, slnečné lúče sa hrali na kvapkách, všetko bolo dokonalé. Ak by nebolo Ničiteľa, bolo by to tu celkom pekné. 

,,Ujde to, čo povieš?" ozval sa vedľa mňa Argent. 

Úprimne, čakala som že šiel ďalej a mňa si nevšímal. Aspoň som v to dúfala, nečakala som že stál pri mne a spolu so mnou sa díval na les. A presne to bol ten problém, nečakala som to.  Len čo sa ozval chcela som zoskočiť z kameňa na zem ale bol taký mokrý a šmykľavý od toho machu že som sa pošmykla a padala na zem. 

,,Pomaly, ešte si ublížiš, Princezná." zasmial sa Argent a chytil ma skôr ako som spadla. 

,,Vďaka." zamumla som a vytrhla si ruku z jeho zovretia. 

,,Nemáš začo." odvetil a uhol pohľadom. Ruky si dal do vrecka bundy a len tam tak stál s pohľadom zapichnutým do koruny stromov. 

Slnečné svetlo ktoré dopadalo na jeho tvár zvýraznilo jeho lícne kosti. Hnedé vlasy sa mu leskli a hnedé oči teraz vyzerali ako roztopená čokoláda. Vychutnával si teplo na jeho tvári a ja som nedokázala od neho odtrhnúť zrak. Bol vyšší ako ja to je samozrejme, ale napriek tomu som nemusela dvíhať hlavu ako cvok aby som mu videla do očí.

,,Mala by si povedať Loganovi aby pridal, slnko čo nevidieť zapadne." povedal a oči uprel na mňa. 

,,Ako to myslíš zapadne?" odvetila som a zrazu mi les neprišiel zas až taký pokojný a bezpečný. 

,,Striedanie dňa a noci, veď to poznáš." odvetil a zasmial sa. 

,,Ale veď slnko je vysoko nad nami, máme ešte čas." pokrútila som hlavou. 

,,Vidno že si nedávala pozor odkedy si tu prišla." povedal a pretočil očami. Po Argentovi z predchádzajúcich dní nebolo ani stopy. Znova tu bol egoista, imbecil a somár ktorého som tak nenávidela prvé dni na tomto strašnom ostrove. ,,Je tu iné podnebie, ina klíma, dokonca by sa dalo povedať že iný svet. Tu za desať minút môže byť tma ako v rohu. Mala by si si dávať pozor kam šliapeš, nie vždy tam budem aby som to mohol byť ja, a pomôcť ti,  Princezná." 

,,Nevolaj ma tak!" skríkla som po ňom. 

,,A ako ťa mam volať? Si presne taká ! Namyslená, všetko musí byť po tvojom! Si slabá ! Nikdy nebudeš schopná prežiť na ostrove! Ak by nebolo mňa už dávno by si bola mŕtva! Aj ty aj ten tvoj podarený frajer!" skríkol po mne jedným dychom a otočil sa. 

,,Argent, čo sa s tebou stalo ? Prečo si taký?" nechápala som mu. To predsa nieje Argent, nie ten pravý ktorého som stihla spoznať kým sme tu. 

,,Taký som bol vždy, Princezná." nevidela som u do tváre, stal mi chrbtom. 

,,Neverím ti." odvetila som a chcela prísť k nemu bližšie a povedať mu všetko, zastavil ma však Logan. 

,,Ash, poď na toto sa musíš pozrieť." zadychčaný vybehol spoza jedného zo stromov. Najskôr som sa bála, ako dlho tam asi tak mohol byť. Keď som však videla jeho úsmev, a štastný výraz vedela som že práve pribehol. 

Podala som mu ruku a skôr ako som stihla namietnuť alebo sa obzrieť na Argenta, vliekol ma lesom. Čakala som že mi chce niečo dôležite ukázať keď sme však zastavili nevidela som nič zváštne. 

Popínavý brečtan sa tiahol po divne vyzerajúcich kmeňov stromov, zelená tráva si prebila cestu cez vrstvy kameňov, mach a ďalšia tráva si zasa prisvojili vysoké a hrubé kmeňe stromov a kamenné sochy. Sochy ? Keď som sa lepšie prozrela zistila som že to čo som predtým pokladala za divné kmeňe stromov boli pouličné lampy, kameň na zemi bola stará asvaltka, sochy boli v skutočnosti staré budovy. 

Stála som uprostred cesty a obzerala sa okolo seba. Až vtedy do mňa plne udrela sila poznania. Bomby ktoré padali museli mať neskutočnú silu, veľa budov bolo zrútených, ostali z nich len rujny a čím hlbšie sme kráčali do mesta tým to bolo horšie. nikde sa nedalo ani prejsť, domy boli popadané do ulíc, a niekde boli krátere také veľké že polka štvrte bola preč. 

,,Ako sa cez to dostaneme?" opýtala som sa a obzrela na nich. 

Logan sa snažil o to čo ja hodiny pred ním- rozlúštiť sestrinu mapu. Nebolo to také ľahké ako sa zdalo. Stačilo inač otočiť mapu alebo si zle vyložiť znak a už sme boli niekde kde sme vôbec nemali byť. Na druhú stranu, Logan sa aspoň snažil, čo sa o Argentovi nedalo ani povedať. Celý čas boli ticho a sledoval akurát tak oblohu. 

,,Mali by sme sa uložiť niekde na noc." povedal dotyčný po desatich minútach pozerania na kráter taký veľký že by ho ani Ničiteľ nepreskočil. A to vie liezť po stenách. 

,,Dobrý nápad." ocenil ho Logan a začal sa obzerať.,,Ale kde?" 

,,No, toto všetko okolo nás sú hotely či nie?  A navyše, musíme doplniť zásoby." pokrčil plecami a ani nečakal za nami  a pobral sa do najbližšieho hotela. Nám nezostalo nič iné len sa vydať za ním. 

Hotel bol zvnútra pokrytý prachom, nábytok bol poprevracaný a po zemi boli črepy skla, zbytky fliaš a podobné veci. Argent bol za recepčným pultom a prehrabával sa v starých skrinkách. 

,,Môžeš mi povedať čo to robíš?" opýtal sa Logan. 

,,Snažím sa nájsť kľúče od izbie ale zatiaľ mám len jeden." ovetil a poriadne si tresol hlavu o pult. 

,,Nechaj to tak, pomestíme sa tam aj traja." odvetila som. Bola mi neskutočná zima a chcela som aj spať. Dnes to bol tažký deň. 

,,Nemam v pláne počúvať vaše milostné vzdychy." odsekol Argent a znova sa hrabal v skrinke. 

,,Ja....my.....no....ehm"koktal Logan a celý sa červenal. 

,,Nič také nebude, daj mi ten blbý kľúč!" skríkla som po ňom. 

Hodnú chvíľu sa na mňa díval. Nič nepovedal len sa díval až nakoniec len vystrel ruku a ja som si mohla konečne zobrať kľúč. Na druhú stranu Loganové správanie a jeho reakcia ma prekvapila, čo si akože myslel? Že niečo bude? A Argent? Čo ma ten zasa za problem? 

Nakoniec som ich tam nechala a sama sa vydala hľadať našu izbu, vonku to vyzeralo na poriadnu búrku. čím skôr budeme v izbe tým skor si môžem ľahnúť a spať. 

*-------*

Časť je rozdelená na dve lebo spolu by to malo niečo cez 2400 slov a to by bolo až moc. :) 

Tak, časť je tu, síce neskoro ale aj tak :) Dúfam že sa páči a necháte nejaký pekný komentár alebo votes :) ďakujem za vaše rekacie k poslednej kapitole :)