Survival never ends

7.kapitola - Zlé tušenie

Logan PoV. 

 Boli preč len krátko, sedel som tam ako taký neschopný idiot (ktorým nakoniec možno aj som) a sedoval ostatných ako sa potulu po tábore, ako si opekajú ovocie ktoré našli v okolí a užívajú si. 

Neskočil som Sebastianovi na to že potrebujú vodcu, nič sa tu nedialo, k čomu by aj?  Veď je tu pokoj a kľud.  Nato že je to strašidelný a mystický ostrov, je to celkom v pohode. Nič zlé sa nám nestane, čo sa však nedalo povedať o nich. 

,,Logan!" otočil som sa za hlasom. 

Z davu ľudí ktorý sa snažili zohriať pri ohni sa oddelil chlapec, mohol mať tak šestnásť, možno aj menej a ponáhľal sa ku mne. Triasol sa po celom tele. 

,,Kam šel Sebastian, Ashley a spol ? už by sa mali vrátiť aj s úlovkom, všetci sme hladný." zamračil sa na mňa. 

Bol nižší, hnedé vlasy mal trochu dlhšie a zelené oči na úzkej tvári výrazné.Pôsobil milo avšak teraz som mal chuť mu jednu poriadnu vraziť. Blbá ruka,miesto toho aby som bol na výprave a dával pozor na Ashley musim byť tu a strážiť decka ako je tento. 

,,Chlapče, oni nešli na lov, šli hľadať druhú časť nášho lietadla. Malo by tam byť rádio, a my ho musíme nájsť, inak sa nedostaneme domov." vysvetlil som mu to a rozliadol sa po tábore. 

,,A myslíš že ho nájdu?" prisadol si ku mne. Chvíľu som ho chce vykopnúť ale potom som si vzdychol a nakoniec ho nechal. 

,,Ashley ho nájde."  povedal som možno až príliš sebavedomo. 

,,Páči sa ti však ?"  zasmial sa chlapec. 

,,Kto?" vypadlo to zo mňa skôr automaticky, dobre som ale vedel koho myslí. 

Snažil sa nesmiať ale nešlo mu to, nad moju tázkou sa začal smiať, a či som chcel alebo nie, zasmial som sa aj ja. 

,,Bože, Logan, sedíš tu odkedy odišli a sleduješ les.  zasmial sa. 

Mal pravdu, stále som vyzeral či sa nevracajú, stále som sledoval les ale nič som v ňom nevidel. Aspoň nie do teraz. Keď som však preniesol pohľad z chlapca na les prisahal by som že v tieňoch lesa sa niečo pohlo.  Smiech ma hneď prešiel a postavil som sa na nohy. 

,,Čo sa stalo? Prehnal som to ? Prepač, ja som nechcel..." začal sa ospravedlňovať ale mávnutim ruky som ho umlčal. 

,,Nie, to nieje tvoja vina, len by som prisahal že som niečo videl." postavil sa aj on a spolu sme sledovali les.

,,Myslíš si že sa vracajú ?Že to boli oni ?" otočil sa na mňa s nádejou v hlase aj v očiach. 

,,Chlapče,...."začal som ale hneď ma prerušil. 

,,Volám sa Edmund, a niesom žiaden chlapec. Mám šestnásť." zamračil sa.

,,Tak teda Edmund,."zasmial som sa. ,,...nieje možné aby sa vrátili z lesa tak skoro, lietadlo sa rozlomilo na dve časti už skôr ako sme dopadli. Musíš počkať." 

,,Dobre." vystrel plecia akoby som mu dal nejakú pochvalu alebo čo a kráčal naspäť k ohňu kde si sadol k nejakým chalnom a spolu sa rozpávali. 

Otočil som sa k lesu a úprene do neho hľadel. Niečo som videl, som si tým istý. Niečo čo vôbec nepripomínalo človeka. 

Ashley PoV

Padla noc. Všetci sme si posadali okolo ohňa ktorý sa, ani neviem ako, podarilo Argentovi urobiť. Väčšina sedela, jedla niečo čo a im podarilo cestou nazbierať alebo sa rozprávali. 

Sedela som chrbtom k ohňu a tvárou k lesu. Príjemne to hrialo na chrbát a plameňe poskytovali dosť svetla k tomu aby som videla aspoň niekoľko krokov do lesa. Cez noc pôsobil strašidelne, ozývali sa z neho divné zvuky, a podivne svetielkovanie, ktoré ako som si domyslela boli oči zvierat, pôsobilo desivo. 

Nebola som ale jediná kto sa stranil ostatných a snažil sa nájsť odpoveď v lese. Pár metrov, skoro až na okraji svetenej hranice kruhu stál Argent a sledoval les. Protivilo sa mi ísť za ním ale nemohla som ignorovať že spolu sme v lese práve my dvaja zistili že na tomto sprostom ostrove je ešte niekto okrem nás. 

,,Argent." oslovila som ho keď som k nemu prišla. Prekvapene na mňa pozrel ale znova sa zadíval do lesa. 

,,Nesmieme im to povedať." po chvíľke ticha som znova prelomila ticho. 

,,Čo máš na mysli?" opýtal sa nezaujato. Stále hľadel do toho lesa. Ruky založené na hrudi sa mu napli keď sa nadýchol. 

,,To o tých deťoch, nesmieme im to povedať, nikomu." pokrútila som hlavou a spolu s ním sa pozerala na les. 

,,A to už prečo?" otočil sa na mňa s hnevom. 

,,Videl si ako zareagovali keď praskla ta vetvička pod mojou nohou." 

,,A čo? Tak sa zľakli vetvičky, o čo ti ide princezná?" 

,,Nevolaj ma princezná!" skríkla som po ňom. Len sa zasmial a akoby ma ani nepočul sa obrátil k lesu. 

,,Nepovieš im to." zasyčala som po ňom. 

,,Ty mi nemáš čo rozkazovať, kto ti dal vedenie, princezná? Čo ma zastaví v tom aby som to povedal ostatným?" vykročil k táboru s takym úškrnom že by som mu najradšej jednu dala. 

,,Rozmýšlaj ty idiot,  celé roky tu žili sami len so zvieratami v tejto radiácií. Ak sa niečoho v tých lesoch boja oni, mali by sme aj my. Nemám z toho dobrý pocit." zastal akoby nad mojími slovami rozmýšlal ale nakoniec bez slova odišiel k ohňu a sadol si. 

,,Idiot." vykročila som naspäť k táboru ale istý neidentifikovateľný pocit ma prinútil zastať a obzrieť sa. 

Najskôr som nič nevidela, len les všade kam oko dovidelo. Sovy sedeli vysoko v korunách stromov a húkali, cvrčky hrali a niekde v diaľke sa ozvýval vlk. Všetko sa zdalo byť v poriadku. Ticho však preťal výkrik vrany a všetky vtáky ako plašené vylietali zo stromov a mierili čo najďalej. 

Srdce mi bilo ako o preteky. Niečo v tom lese vytrašilo všetko v okolí, niečo pred čím utekali aj ľudia ktorý tu žijú dlhé roky a pred čím maju strach, niečo čo teraz žije v tomto lese spolu s nami. 

,,Čo to bolo?" ozval sa vedľa mňa Argent. 

Prekvapene som k nemu zdvihla zrak. Nepočula som ho ani prichádzať. 

,,Neviem, ale niečo vystrašilo všetko v lese. A nieje to zrovna ďaleko." venoval mi jeden pohľad a znova sa zahľadel do lesa. 

Po Argentovi a po tom divadle sa okolo nás zhromaždili postupne všetci. Chvíľu sme tam les stáli a postupne sa začínali triasť od zimy a strachu keď sa z lesa doniesol iný zvuk, nový z ktorého sa všetky chlpy na tele stavali. Niektorý si zakryli uši, niektorý len zhrozene sledovali čo sa deje a niektorý kričali aby sme a vrátili do tábora. 

A v tom bol ten problém, zatiaľ čo mi sme boli na lúke a nie priamo v lese, oni boli sami v lese len s tým čo vydavalo ten zvuk. 

,,Myslím že už ti verím."  pozrel na mňa Argent. 

,,Mne sa dá vždy veriť." s tým som sa otočila na päte a nechala všetkých stáť pri okraji a sama som si sadla k ohňu. 

Len čo ma zaplavila vlna tepla a moje telo sa uvoľnilo, prišlo mi zle od žalúdka. Cítim spokojnosť keď viem čo číha tam vonku ?