Survival never ends

26.kapitola- Čo ťa nezabije to sa ťa pokúsi zabiť znova....

Ešte dlho po skončení videá som sa dívala na čiernu obrazovku. Sebastianovi musela odumierať ruka od toho ako som mu ju silno držala.

,,Princezná, si v poriadku?" opýtal sa keď si už necítil ruku.

,,Melody, ona tu bola. To video nieje až také staré ako sme si mysleli. Môže mať maximálne tri roky, možno štyri."

,,Kam tým mieriš?"

,,Že tie veci tu boli oveľa skôr a aj dlhšie ako sme si mysleli, a moja sestra sa nezabila pri havárii lode. Ona sem šla kvôli tomu, nech je to čokoľvek tento Ničiteľ alebo Wendigo alebo čo to je, ju sem prilákalo." 

,,Myslíš že je to aj to čo ju zabilo?" spýtal sa. 

,,Nemyslím si to, viem to." s tým som mu pustila ruku a rázne zaklapla počítač. 

Toto miesto bolo obrovské, nemala som ani tušenia ako sa nám tu podarí Logana nájsť. Nemohli sme ani kričať, len by sme ich na seba prilákali a to ani nevieme koľko ich tu je. Sebastian očividne myslel na to isté. 

,,Nájdeme ho." zašepkal mi do ucha a jednu ruku položil na ramená. 

,,Ale ako? Je to tu obrovské, ani nevieme či ešte žije." pokrútila som hlavou. 

Práve keď som frustrovane odkopla skalu čo mi stála v ceste sa tunelom ktorým sme sem prišli ozval zvuk ktorý som teraz chcela počuť najmenej. Škrek Ničiteľa predbehol svojho tvorcu ale napriek tomu sme na schovanie sa nemali čas. 

Skôr ako som stihla zareagovať čo sa deje ma Sebastian stiahol k sebe a vošli sme hlbšie do tej kamennej prístavby. Len čo sme boli dnu do tunela vošiel Ničiteľ, očividne nás muselo byť cítiť po krvi a čerstvom mäse lebo len čo vošiel dnu zastavil a začal vetriť ako besný pes na love. 

Stála som tam a fascinovane sa na neho na neho dívala. Človek by ani neveril že niečo také exituje ak by to nestálo priamo pred ním. 

Ako som ho tak sledovala upútalo ma niečo na stene oproti nám. Stena tam bola polepená rôznými fotkami a kresbami znakov z čias ešte dávno pred ľudmi ktorý tu boli pred vojnou. Boli to indianke znaky. Mali pri sebe aj vysvetlenia, mňa však zaujal červený nápis na stene. 

Úplne som zabudla na to že je tu Ničiteľ a pohla sa k cieľu, Sebastian ma stiahol naspäť, bol to nepatrný pohyb, napriek tomu však prílákal Ničiteľa ktorý sa pomaly k nám blížil. Cítila som ako Sebastian zmeravel a začal cúvať. Ničiteľ sa na nás zadíval a prisahala by som že sa mu pery roztiahli do odporného úsmevu. 

V návale adrenalínu ktorý mi prúdil v žilách  a potláčal strach a bolesť som chytila Sebastiana za ruku a prinútila ho tak zastaviť. Díval sa na mňa ako na blázna ale nemal na výber, ostal stáť a dívali sme sa pre seba. Ničiteľ ostal stáť a začal sa obzerať, akoby nás nevidel. A naozaj, nevidel nás. 

Chvíľu tam stál a obzeral sa ale nakoniec sa zobral a odišiel jednou z chodieb preč. Ostal po ňom len závan zhnitého mäsa a škrek ktorý nam spôsoboval husiu kožu.  Sebastian mi pustil ruku a vydýchol si, ani sa mu nečudujem. 

,,Ako si to vedela?" spýtal sa a pozrel na mňa. 

,,Nevedela som, ale všimla som si toto." kývla som hlavou k nápisu. 

Na kamennej stene pri fotkách, totemoch a kresbách bolo pekným úhľadným písmom napísane - nehýb sa. 

Až veľmi dobre som vedela koho to je písmo. Dlhšie som nezniesla pohľad na taku hmatateľnú spomienku po jej prítomnosti a radšej sa vydala po stopách Ničiteľa.