Night moon

36. časť

,,Hľadáš ma?" ozval sa dievčenský hlas za mojim chrbtom, ktorý ma vystrašil...

Ten hlas nebol milí, ako vždy býval ale ani ten zlý, ktorým rozprávala, keď som ju našiel v lese. Tento bol až príliš temný. Keď vyslovila tú otázku, mal som pocit, že stojíme v nejakej jaskyni a všetko sa tu ozýva. Lenže toto jaskyňa nebola. Aspoň dúfam, že v nej nie som. Takýto dvojitý hlas som počul len vo filmoch a to ich často nepozerám. Vôbec sa mi na Lunu nehodil. Na tú anjelskú tvár, jej prekrásny úsmev, ktorý mala vždy na tvári. A ani sa nehodí k jej očiam, ktoré žiaria čokoládovou hnedou farbou a menia sa na obraz mesačnej oblohy, či na samotný mesiac. Je šialená a nebojí sa riskovať. Nie je možné stretnúť medzi ľuďmi perfektné dievča, ktoré mi dokáže popliesť hlavu. Obnovila sa mi myšlienka v hlave, ktorú som vyslovil pred 56 rokmi, keď som tancoval na plese s Lenou. Bol to milí vĺčik. No musel som ju zabiť, skazila mi plány.

Odlepil som moje nohy od podlahy a nasmeroval pohľad pred seba. No to, čo moje oči zbadali, nebolo veľmi pekné. Zimomriavky mi behali po celom tele a stál som pred ňou s otvorenými ústami. Namiesto jednej osoby, tam stáli rovno dve. Jedna spútaná na stoličke so svetlo- modrými vlasmi (Luna1), zrejme v bezvedomí, pôsobila nevinne a tá druhá, s tmavo modrými (Luna2) pôsobila veľmi temne a držala ju pod krkom. Keby že nemajú rozdielne vlasy, neviem, ktorá je ktorá. Obidve upierali oči na mňa a prezerali si ma od hlavy po päty.

,,Čo to má znamenať?" odvážil som sa spýtať otázku. Ten temný hlas, ktorým sa ku mne ozvala zrejme patril tej Lune2. Zvláštne prezývky no nič iné ma nenapadlo. Aj jedne a aj druhá je Luna. Len vlasmi a už aj postojom nasvedčujú, že sú rozdielne.

Zasmiala sa, akoby to nebolo samozrejmé. Jej hlas mi naháňal menší strach. Nič také som ešte v živote nezažil a to som na tomto blbom svete už cez tisíc rokov.

,,Nevieš? Pozri, čo si jej spôsobil. Chudinka, ani nevládze vydať, čo i len hlásku..." Hovorila pokojne a na tvári jej pohrával smutný a falošný výraz. Postila ju a premeriavala si ma pohľadom. Jej farba očí sa začínala meniť znova na pestrú žltú. Mal som pocit, že ma ten pohľad o chvíľu zabije.

,,...že sa nehanbíš!" skričala na mňa a posledné slovo vypľula. Ten krik museli počuť všetci. Začínala ku mne kráčať pomalými a ľahostajnými krokmi. Potlačil som nutkanie cúvnuť pred ňou a zabodával do nej pohľadom rovnakým, ako ona pred chvíľou. No čím bola bližšie, mal som väčší strach.

,,Buď slušné dievčatko a predstav sa." snažil som sa mať hlas pevný a neukázať jej strach.

,,Som Temná Luna. Jej podvedomie (čiže jej druhé ja), ktoré uväznila v sebe už aspoň 100 rokov. A teraz, som konečne voľná." doširoka sa usmiala.

,,Už ma to nebavilo byť celý ten čas uväznená v Mesiaci a hľadieť ne všetkých z takejto diaľky,..." začala sa prechádzať a skúmať prostredie (izbu) v ktorej sme sa nachádzali.

,,... snaha sa ju presvedčiť aby ma pustila, čo i len na chvíľu von, nemala účinky. Som veľmi tvrdohlavá. No to nie je nič nové." zasmiala sa skôr sama pre seba. Jej to možno pripadá vtipné no mne behali zimomriavky po celom tele. Ovinul ma chlad, ktorého som sa nedokázal zbaviť. No do šľaka...