Night moon

20. časť

Túto časť venujem veroniquerichardson :)

Luna:

Ten blbec ma nazval sukou! Ako sa opovažuje? Bola som naštvaná. Nôž mi držal pod krkom. Pri tom sa aj sám porezal. Jeho kvapka krvi stekala po zápästí. Cítila som jej chuť na jazyku. Jej pach voňal ako sladká jahoda. Mala som toho všetkého po krk. Zacítila som krátku no ostrú bolesť v ústach. Predĺžili mi očné zuby. Cítila som nenávisť. Mali by sa ma báť. Mám obrovskú moc. Môžem ich nechať spáliť na slnku. Mám toho všetkého plné zuby. Chytila som Marcelovu ruku a prekopŕcla ho predo mňa.

,,Mám už toho plné zuby! Ako sa opovažuješ ma takto nazvať? Chcela som byť milá ale ako vidím to nepomáha." kričala som ako šalená. Upír sa rýchlo zdvihol a zaútočil na mňa. ,,Pokloň sa" pomyslala som si. Marcel si hned predo mňa kľakol. Vystrela som ruku pre neho a sledovala ho. Začal kričať od bolesti ktorú som mu robila. Elijah a Klaus ma len sledovali. Takéto veci nevidia každý deň. Okolo Marcela sa zapálil oheň. Pomaly som púšťala ruku k svojmu telu.

,,Kým nezhasne oheň, s tothto miesta sa ani nepohneš. Možno si uvedomíš za ten čas, čo si spôsobil a povedal." povedala som temným hlasom.

,,Luna ukľudni sa." upokojoval ma Elijah. Hneď som naň uprela zrak.

,,Ja som v poriadku! Ty nevieš aké to je, keď si ťa nik neváži ale nadáva. Keď vieš, že si mocnejší než on ale pri tom nemôžeš ho zabiť. Nemáš ani najmenšie tušenia aké to je, keď sa prestanež ovladať a nechcú ti odpustiť. Ty nikdy nezašiješ to čo ja celý život. Netrpíš tak, ako ja!" kričala som a plakala. Všetkého som sa začínala báť. Ja už ďalej nemôžem!

Klaus:

Nezmohol som sa na slovo.V takejto situácii som sa ešte nikdy neocitol. Dvaja upíri ležia v bezvedomí so zlámanými väzmi, Marcel sa zviera v bolestiach v zašarovanom kruhu a princezná sa rozplakala. Horší deň už ani nemôže byť. Luna sa odrazu ako prach rozplinula pred nami.

,,Kam zmizla?" opýtal som sa brata.

,,To nemám ani tušenie." odpovedal mi.

,,Pomôžete mi?" zúfalo prosil Marcel.

,,Nepočul si ju? Vravela, že až keď ten oheň zhasne, v tedy sa možeš pohnúť z miesta." povedal som a zabával sa na ňom. Elijah pokrútil ústami. Rozhodli sme sa ísť domov. V strede cesty som zastavil.

,,Niečo sa deje?" opýtal sa ma brat.

,,Potrebujem byť na chvíľu sám." povedal som pokojným hlasom.

,,Dobre. Keby niečo tak zavolaj. Ahoj." povedal a odyšiel. Naozaj som potreboval byť chvílľu sám. Rozmýšľal som nad tým, čo hovorila Luna. Ako to myslela s tým ako ona trpí? Veď má predsa perfektný život. Vravela, že sa neovládla a asi niečo zlé spravila. Zamieril som na svoje obľubene miesto. Rád chodím na vrch vodopád. Vyšiel som hore brehom. Predo mnou sedela Luna. Jej hnedé vlasy padali na zem.

,,Ako si ma tu našiel?" opýtala sa potichu.

,,Nevedel som, že si práve tu." prišiel som ku nej bližši.

,,Smiem si prisadnúť ?" opýtal som sa.

,,Áno" ticho zašepkala.

Luna:

,,Načo si tu prišiel?" ticho som sa spýtala.

,,Chodím tu vždy, keď chcem byť sám. Skôr ma zaujíma prečo si tu ty." pozrel sa na mňa svojimi krásnymi očami. Bolo v nich nepochopenie.

,,Krásne dievča by nemalo byť takto v noci sama v lese." Zdvihla som sa a chystala sa na odchod.

,,Choď si robiť srandu z niekoho iného. Ja dnes nemám naladu." Chytil ma posadil naspäť vedľa neho.

,,Prečo by som si mal robiť srandu? Veď si pekné dievča." trochu som sa začervenala.

,,Čosi urobila také zlé, že si tak kričala?" po chvíli sa opýtal.

,, To je dlhý príbeh." povzdychla som si. ,,Nechcem o tom hovoriť."

,,Máme času dosť." povedal. Pozrela som naňho prosebným pohľadom.

,,Pozri, ak to dáš zo seba von, ulaví sa ti." povzbudivo na mňa hľadel.

,,Prečo by som to mala hovoriť práve tebe?" zrejme ho táto otázka zaskočila.

,,Myslím, že by sme sa tým lepšie spoznali. Zatiaľ na to nebol čas."

,,Dobre, ale potom povieš aj ty niečo o sebe." dala som podmienku. Kývol hlavou.

,,Ako malá som mala super rodičov. Vždy sa o mňa starali a vo všetkom mi pomáhali. Raz sme išli na dovolenku do Karibiku. Boli sme tam mesiac. Chodila som do novej školy. Všetko bolo pre mňa nové. Pred rodičmi som sa hrala na usmievajúce dievčatko. Nevedeli, že trpím šikanovaním v škole. Nemohla som to už vydržať, tak som utiekla. To čo sa v tú noc stalo si veľmi dobre pamätám. Bola som v lese. Bolo tam podobné jazero ako tu. Začínala som mať strach. Cítila som oči na sebe. Pomaly som sa otočila. Za mnou stál čierny kôň. Bola to vlastne kobyla. Bola pokojná a len ma sledovala. Pomaly som sa k nej približovala. V tom momente jej niekto hodil lano okolo krku. Bol to otec. Keď bol malý, vyrastal na ranči. Matka ku mne pribehla a ťahala domov. Otec tú kobylu dal niekde do ohrady, nepamätám si kde bola. Každú noc som za ňou chodila. Dala som jej meno Flicka. Viackrát sa mi vyhýbala ale ja som to nevzdávala. Otec ju chcel na druhý deň chcel predať. Poslednú noc som sa rozhodla sa s ňou prejsť. Chcela som utiecť. Bola som vďačná noci. Utiekla som s ňou do lesa. Nepoznala som ho. Nepočítala som s tým, že tam žijú vlci. Boli sme pri jednom strome. Flicka začala byť nervózna. Chcela ísť preč, no ja som ju neoslúchala. To bola moja chyba. Flicka so postavila na zadné a zničila ma zo sebe. Keď som sa spamätala, videla som na Flicke sivého vlka. Začala som doň hádzať prvé čo som mala po ruke. Vlk po chvíli utiekol. Prišla som ku nej a začala ošetrovať ranu. Bola veľmi hlboká a ja zúfalá. Snažila som sa ju zachrániť. Na ramene som pocítila ostrú bolesť. Boli to pazúry vlka. Začala som silno krvácať. Rovné bolo to, že žiadny vlk pri mne nebol. Spadla som do bezvedomia. V tedy som počula hlas ktorý mi povedal, že som ďalšia nasledujúca dcéra noci. Toť všetko bola skúška, či som toho hodná. Vlastne som posledná. Po čase ma rodičia opustili, nie vhodným prístupom mi povedali, že som adoptovaná. Nemala som nimlho, tak som skúsila svoje prvé kúzlo a to premeniť Flicku na človeka. Podarilo sa. Beriem ju ako staršiu sestru." ukončila svoj príbeh. Klaus na mňa s údivom pozeral.

,,Ale to nieje všetko, však?" prekvapene som zdvihla zrak.

,,Ako to vieš?"

,,Stále si nervózna." chytil ma za ruku a povzbudivo sa usmial. Povzdychla som si.

,,Po rokoch som stretla dcéru slnka. Volá sa Shara. Žila som s ňou na zámku. Je to moja nevlastná sestra. Prvými dcérami boli dve sestry. Preto sme aj my ako sestry. Chápeš?" snažila somc sa to vysvetliť. Bolo to veľmi zložité. Klaus prikývol.

,,A čo bolo ďalej?"

,,Raz má chytila zlosť. Začala som jej závidieť. Vždy, keď je deň sa každý radoval. Bol šťastný. Ľudia vedeli kto sme. Aspoň vedeli, kto je Shara. Každý deň jej ďakovali a nosili dary. Mňa si málo kto pamätal. Prosila som Sharu, aby raz namiesto jej dňa bola noc. Hned to zamietla. To ma naštvalo. Mala som na ňu veľké nervy. Premenila som sa na monštrum. Chcela som, aby už navždy bola noc. Nik ma nevaroval, že mám aj druhé Ja. To vyplávalo na povrch a mňa uväznili v sebe samej. Nemohla som nič robiť. Shara ma zastavila jedným kameňom a uverejnila na sto rokov do mesiaca." pozrela som sa na mesiac, v ktorom bola hlava jednorožca.

,,Tak moment, koľko máš vlastne rokov?" prerušil ma Klaus.

,,117" povedala som to ako bežnú vec.

,, Na mesiaci som hodila reč so svojím Ja a dala jej meno Jessika. Keď mi skončil trest, vrátila som sa k Shara a prosila, aby mi odpustila. Vyhnala ma a nechcela mať so mnou už nič spoločné." neudržala som slzu. Bolo mi to tak strašne ľúto.