Night moon

35.časť

Chlad.

Smútok.

Bolesť.

Temnota.

Strata dôvery.

Osamelosť.

Týranie...

Slová, ktoré mi chodia po rozume pri pohľade na Lunu, uloženú v mojej posteli, oviazaným krkom z ktorého sa valila krv. Raní ma to, ako som jej ublížil a teraz tu leží pred mojimi očami v bezvedomí. To dievča je hrozné. Dostala sa mi pod kožu a nie som schopný si to ani sám sebe priznať. Záleží mi na nej a presvedčím ju, aby zapla svoju ľudskosť. Lenže to bude problém.
Nenávidí ma. A je to len moja chyba. Keby som dával väčší pozor na Mikaela a nie tomu plesu, nič z toho by sa nestalo. Ale nie, ja musím vždy všetko pokašľať. Som úplný magor.

,,Ešte stále sa neprebrala?" z mojich myšlienok ma vytiahol hlas Rebekah.
,,Nie." odpoviem jej jedným slovom. Nahlas si povzdychne a postaví sa na mňa. Chytí ma za plecia a pomaly hladí. Jej pokusy o upokojenie môjho čierneho srdca, nepomáhajú.
,,To dievča musí mať nesmierne veľkú moc, keď ťa donúti takto sedieť pri nej a držať ruku." nahlas premýšľa a opisuje situáciu. Síce som k nej otočený chrbtom, viem, že sa na malý moment usmiala.
,,Keby to len vedela..." nahlas som vzdychol a stisol jej ruku silnejšie. Pery som stlačil k sebe a pozoroval ako ďalej spí. Ten pohľad je taký fantastický, že je až nadprirodzený. Nie, on aj je nadprirodzený. Vidieť spať mesačnú vílu je to najkrajšie na tomto svete.

Luna je pokojná. Nič ju netrápi. Má viečka prilepené k sebe a vidí svoj vlastný svet. Nestará sa, čo sa deje v realite, v tejto dobe. Proste, len tam tak leží a sníva. Predstavuje si svoj vlastný svet a v ňom ,,žije". Tvár ma pokojnú a pravidelne dých, čo ma upokojuje. Nechcem o ňu prísť. Je jediná, ktorá ma chápe a rozumie mojim problémom. To dievča má veľkú odvahu a púšťa sa do všetého bez ohľadu na to, či jej ide o život alebo nie.

Neviem ako, no prebúdza vo mne ľudskosť a mení ma od základov. Počas toho, ako som ju hľadal, som nezabil ani jednu osobu. Tie čarodejnice, ktoré sú už niekoľko metrov pod zemou, zabil Elijah. Ja som sa s tým nechcel babrať a pravdu povediac som na to ani nemal chuť. Tie čarodejnice len márnili mojím časom.

Rabekah zložila ruky z mojich pliec a odyšla z izby. Nechala ma tam s ňou osamote. Celou izbou sa ozýval jej pomalý tep srdca a pravidelné dýchanie. To ma, pekvapujúc, upokojí. Čo to so mnou robí? Snaží sa prebudiť moje pocity viny ešte pred tým, než som ju poznal? Prečo mi to pripomíma stále, keď sa na ňu pozriem? Som zlý človek-hybrid- a mám isté chyby, no pri nej je mi celý svet ukradnutý. Nechápem to. Poznám ju asi iba tri dni a pritom mám pocit, akoby vyrastala so mnou celý život. Akoby sme sa poznali už od malička. Zvláštne.

Pustím jej ruku a podídem o oknu. Nemôžem sa na ňu už dívať. Trhá mi to srdce aj keď niektorým sa to zdá nemožné. No aj ja, mám srdce a city. Cez okno vidím, ako ľudia sa vracajú z práce a žiaci zo škôl. Músím premiestniť svoje myšlienky na niečo iné.
Ako sa asi darilo tým žiakom v škole? A ako sa vlastne darili Lune ešte keď chodila do školy? Mala dobré známky?
Nie! Stop! Znova myslým na Lunu. To je hrúza! Nedokážem si ovládať myšlienky. A ani svoje telo.
Otočím hlavu, aby som sa na malý moment nechal popájať jej krásov, no ona tam nebola. Moment?! Kde je? Toto nie je dobré znamenie.

,,Hľadáš ma?" dievčenský hlas za mojím chrbtom ma dostatočne vystrašil...