Krotiteľ

35. Kapitola - Zlyhania

„Ale nikdy... nikdy sa nebránil?" poviem a znie to skôr ako otázka.

„Lebo je to hlupák! A odkedy sa vrátil od upírov má to v hlave pomotané ešte viac. Nikto nevie, aké príčiny stoja za rozhodnutiami šialenca!" vybuchne nečakane, až prekvapene ustúpim o krok späť. „Už nie je ničím v porovnaní s mužom, ktorým kedysi býval."

„Nemohol byť až taký hlúpy, aby vás nezačal podozrievať," podotknem. „Pravdepodobne to tušil odkedy sme za ním s Arthurom prišli, a preto určite zobral to, čo mi Arthur chcel ukázať vtedy, keď ste ho zavraždili! Ako tu môžete stáť po tom všetkom, čo ste urobili a ešte si myslieť, že to nebolo úplne choré a zlé?" zatnem ruky do pästí a zhlboka sa nadýchnem, aby som dostala svoje emócie pod kontrolu.

„Nemáš ani poňatia o dôvodoch, prečo som to všetko robil," odsekne.

„Ospravedlňujem sa, nechal som sa uniesť," povie nakoniec potichu a zahľadí sa kdesi za mňa. „Možno jedného dňa porozumieš, čo všetko som spravil a hlavne prečo."

Keď sa okolím ozve vlčie vytie, vydesene sa otočím. Už zistili, že som preč? Pôjdu ma hľadať alebo nie som na to dostatočne dôležitá?

„Už nemáme veľa času," poznamená napäto. „Je tu toho toľko, čo by si sa mala dozvedieť, no nie je na to čas a pravdepodobne nie som ani tá správna osoba, ktorá by ti to mala povedať," podíde bližšie a naliehavo ma chytí za plecia. „Musím ťa však varovať. Nikomu never. Počuješ ma? V tomto svete nie je všetko také, ako sa zdá a ako vám kráľ hovorí. Pravda nikdy nie je čiernobiela a príde čas, kedy si budeš musieť vybrať stranu. Prosím, nebuď otrokom vlkov, vyber si to čo je správne, nie to, čo ti oni povedia. Majú tajomstvá, ktoré si nevieš ani predstaviť. O tvojej minulosti, tajných plánoch či o histórii nás všetkých."

Nakoniec sa mu na tvári zjaví malý úsmev, za ktorým sa skrýva zvláštny smútok. „Si tak podobná svojej mame. Niekedy keď som ťa zazrel na chodbe alebo pri tréningu, mal som pocit, akoby som pred sebou mal ju, akoby som sa vrátil v čase do doby, keď sme boli deti a chodili do Akadémie."

„Vy ste ju poznali?" opýtam sa pošepky.

„Och, samozrejme, že som ju poznal," povie. „Veľmi nezvyčajná a úžasná žena. Dokonalá kombinácia inteligencie a sily. Pokiaľ by nestretla tvojho otca, určite by si podmanila celý svet. Na všetko sa pozerala inými očami a v každom videla dobro, aj keď tam žiadne nebolo, to sa jej pravdepodobne stalo osudným. Ja som... nie, na tom už asi nezáleží, no nie? Už je to dávno."

„Prečo ste mi o nej nikde nepovedali?" spýtam sa rozhorčene. „Ako sa volala? Kto je môj otec? Prosím, ak viete niečo o mojej minulosti, musíte mi to povedať! Žijú moji rodičia? "

"Teraz nie je ten správny čas," pokrúti hlavou. "Ešte nepoznáš celý príbeh a pravda by ti viac ublížila ako pomohla."

Moje ďalšie námietky zaniknú v ohlušujúcom výbuchu, ktorý preťal tichú noc. Výkrik sa mi zasekne v hrdle, keď zbadám, ako Akadémiu olizujú plamene.

„Čo ste to urobili?"

„To, čo som musel," odpovie. „Snáď mi jedného dňa odpustíš."

Neveriaco pokrútim hlavou. Odpustiť mu? Akoby som po tom všetkom mohla? Nedokážem myslieť na nič iné len na hrad, ktorý bol pre mňa posledné mesiace domov a teraz... teraz sa z neho stávajú len horiace trosky. A študenti... vlci a skrotení, ktorí sú odsúdení na smrť.

„A mám pre teba ešte jednu radu. Viem o tom vzťahu... o tom, čo sa deje medzi tebou a Axelom. Len som ťa chcel upozorniť, že už som to videl mnohokrát a nikdy to neskončilo dobre. Ako krotiteľ a ešte k tomu vlčí dedič nikdy s tebou nebude zachádzať tak, ako si zaslúžiš. Nedrž sa pevne vzťahu, ktorý ťa pomaly zabíja. Nebuď ako tvoja mama, ktorá si to všimla až príliš neskoro," smutne sa usmeje a zmizne v temnote lesa skôr, než stihnem niečo spraviť.