Idem hneď ku mame do domu. Otvorí mi ona a hneď sa ma spýta, kam som musel ísť, tak jej to poviem. Napokon idem za Tobym a aj jemu vysvetlím, prečo som musel odísť, ale uistím ho, že z toho čo som videl, bol zo všetkých najlepší. Vojdem do svojej starej izby a doširoka sa usmejem. Zvalím sa na posteľ a spomeniem si na to, ako tu bola Michelle. Predstierali sme, že spolu chodíme, len aby moji rodičia nezistili, že chodím s Marcy. Oh, ako som si užíval trápiť ju. Uškrniem sa. Tiež som hrdý na to, že je to jediné dievča, ktoré kedy bolo v tejto izbe. Posadím sa a obzriem si všetky plagáty, ktoré sú po celej izbe. Napokon sa uložím do postele a spokojne zaspím.
„Lucas, vstávaj. Už je jedenásť hodín." Mama mi roztiahne žalúzie a ja si schovám hlavu pod vankúš. „Oh, toto je ako zlé deja vu." Zahlásim. „Zlé?" Zasmeje sa mama. „No tak. Choď sa umyť a raňajky máš v kuchyni. Ja musím ísť do mesta, vieš kde je kľúč." Povie a odíde. Chvíľu ešte ležím, no napokon sa postavím. Vleziem do kúpeľne a opláchnem si tvár. Mal by som ísť domov a osprchovať sa. A poriadne sa umyť. Prečo tu už vlastne nemám ani kefku? Pokrútim hlavou a zbehnem dolu schodmi. V kuchyni si nájdem raňajky a rýchlo ich zjem. Napokon vyjdem von, zamknem dom a vydám sa domov. Prvé čo spravím, je sprcha. Potom si umyjem aj zuby a otvorím skriňu s oblečením. Vytiahnem si tričko so skupinou Blink-182 a čierne úzke rifle s dierami na kolenách. Rukou si prečešem vlasy a uškrniem sa na svoj odraz v zrkadle. Zídem dolu a zapnem si telku. Napíšem Sophii správu, že dnes neprídem a nech sa na mňa veľmi nehnevá a vyložím si nohy na stolík. Na obed si objednám pizzu a večer zasa čínu. Asi hodinu po mojej večeri príde domov Michelle a je po celý čas ticho. Podíde ku mne a pozrie sa na krabice od jedla. Zdvihnem pohľad ku nej a čakám na jej reakciu. „Si opitý?" Pokrútim hlavou. „Zhulený? Zdrogovaný?" Opýta sa hneď a ja sa zamračím. „Som triezvy v každom smere." Odpoviem. „Fajn. Tak to tu uprac." Povie drzo a ja sa uškrniem. Nepohnem sa a pozriem sa na telku. „Nepočul si?" Opýta sa ma nahnevane. „Čo máš sakra za problém?" Opýtam sa. „Čo mám za problém? To, že prídeš domov a odrazu je tu bordel. A odkedy si vykladáš nohy na stôl? Lucas, správaj sa dospelo!" Prekrútim očami. „Zasa sme pri tom. Zas sa správam ako decko, však?" Michelle za zhlboka nadýchne. „Práve v tejto chvíli sa správaš ako tvoje dvadsaťjeden ročné ja." Odvrkne. „A to je zlé?" Naštvane sa na mňa pozrie. Prekrúti očami a odíde. „Predpokladám, že si nebol ani v práci." Ozve sa jej hlas spoza mňa. „Kde je Finn?" Opýtam sa. „U Aarona. Prespáva tam." Odpovie. Niekam odíde no o pol hodinku sa vráti a posadí sa do kresla. „Premýšľala som." Povie a ja sa uchechtnem. „Naozaj? Na teba by som to nepovedal." Preglgne. „A toto tvoje správanie ma ešte viac utvrdzuje o pravdivosti." Odignoruje moju poznámku. „Super, ešte niečo?" Opýtam sa. Nadýchne sa. „Chcem sa s tebou porozprávať." Povie napokon. „Hm, nemám náladu." Pokrčím plecami. „Ale mohla by si mi objednať ešte jednu pizzu. Trochu mi vyhladlo. Oh a tiež pitie. Možno aj nieč-" Jej hlas skočí do môjho. „Lucas!" Doslova skríkne. Pozriem sa na ňu a jej nahnevaný výraz tváre. Doslova má v očiach blesky. „Môžeme sa normálne porozprávať?" Opýta sa trochu kľudnejšie. Pozriem sa na telku a odpijem si z coly. „Choď do riti." Postaví sa a odíde. Zavriem oči a vydýchnem. „Nechápem ťa." Poviem a postavím sa. Zvrtne sa a pozrie sa na mňa. „Ty nechápeš mňa? Správaš sa ako idiot!" Pousmejem sa. „Presne. Takto som sa správal, keď sme sa spoznali. Nechápem, prečo si sa do mňa zaľúbila. Bol som hajzel." Chvíľu na mňa civí. „Nie. Ty si hajzel." Povie. „Nie som." Pokrútim hlavou. „Nie?" Opýta sa. Odrazu sa pohne smerom ku mne a strelí mi facku. „Si strašný hajzel, Lucas. Tiež nechápem, ako som sa do teba mohla zaľúbiť. Chceš vedieť, čo mi napadlo v sobotu po oslave? Že sme príliš rozdielny. Mne sa na tej oslave páčilo, bavilo ma mať viac známych ako dvoch. Lenže ty si tam bol unudený, bolo to zrejme pod tvoju úroveň." Pokrútim hlavou. Netuším, čo je na to mám povedať. „A ty sa na mňa naštveš len preto, že si chcem všetko urovnať v hlave, vykričíš mi, že náš vzťah sa rúca kvôli mne a zdúchneš. A potom, keď sa vrátiš, tak sa správaš ako posledný hajzel." Vydýchne. „Ty mi povieš, že ja ťa trápim. Že trápim osobu, ktorú milujem. Povieš mi, že ťa trápim, ale nepovieš mi čím a ja sa môžem zožierať, že čo som znovu spravil zle, čo som znovu pokašľal a ako všetko môžem napraviť. Ale vieš čo? Nevládzem všetko stále napravovať, nevládzem zmenšovať priepasť medzi nami pokiaľ ju ty stále zväčšuješ. Nevládzem a ubíja ma to. A ja som tiež len ľudská bytosť, tiež vybuchnem. Tiež robím chyby, nie som dokonalý. Ale ja už nevládzem, Michelle. Nevládzem." Doslova pocítim, ako ma to všetko tlačí ku zemi a ako sa mi zviera hruď. Zatnem zuby a odvrátim sa. Nerozplač sa. Nie si baba. Nerev. Zhlboka začnem dýchať. „Lucas." Jej hlas je tichý. Veľmi tichý. Možno to aj povedala nahlas, nie som si istý. No nepomôže mi, práve naopak. Jej hlas ma napokon zlomí. Posadím sa na zem a chrbtom sa opriem o kreslo. Objímem svoje kolená a skryjem si tvár. Cítim, ako mi moje horúce slzy tečú po tvári a tiež pocítim dotyk Michelle. „Pozri sa na mňa." Šepne. Napokon zodvihnem hlavu a pozriem sa na ňu. Tiež jej tečú slzy po tvári, no zrejme ju to netrápi, keďže zotiera tie moje. „Vždy som sa bála, že mi ublížiš. No mala som sa báť, či ja neublížim tebe. Prepáč. Prepáč. Prepáč." Snažím sa zastaviť svoj plač. Michelle drží moju tvár v jej rukách. Napokon jej skĺznu dolu, jednu má na mojom kolene a druhú na mojom lakti. Pokrútim hlavou. „Neublížila si mi." Poviem chrapľavo. „Ublížila. A veľmi ma to mrzí, Lucas. Ľúbim ťa. Tak veľmi ťa ľúbim." Len sa na ňu dívam. Uvedomím si, že už neplačem a že Michelle sa drží môjho kolena tak, akoby visela na útese. Odtiahnem svoju ruku a vystriem ju. Zotriem jej slzy a ona sa posadí hneď vedľa mňa. Hlavu si položí na moju hruď a ja pocítim, ako mi jej slzy zmáčajú tričko. Zovriem ju pevnejšie a druhou rukou sa načiahnem po tú jej. Prepletiem naše prsty a pobozkám ju do vlasov. Keď sa ani po dlhej dobe neupokojí a stále plače, tak sa od nej odtiahnem a donútim ju pozrieť sa na mňa. „Neplač už, prosím." Zašepkám a slabo sa pousmejem. „Neopúšťaj ma." Povie ona s námahou a ja pokrútim hlavou. „Nie sme rozdielny." Poviem a ona sa zasmeje aj cez slzy. Usmejem sa a ona si utrie slzy. „Už nikdy nechcem byť dôvod tvojho plaču. Už nikdy ťa nechcem vidieť plakať." Povie a ja sa pousmejem. „Pokúsim sa." Poviem a ona pokrúti hlavou. „Ja to myslím vážne." Znovu si zotrie slzy. „To vyzerám až tak hrozne?" Opýtam sa a ona sa znovu zasmeje. „Lucas." Povie výhražne, s úsmevom na tvári a slzami v očiach. „Ja viem." Pobozkám ju na čelo. „Ľúbiš ma?" Opýta sa a až keď sa jej pozriem do očí dôjde mi, že je to seriózna otázka. Naozaj sa bojí, že už to tak nie je. „Nikdy neprestanem." Poviem a zdvihnem jej ruku ku svojim perám. „Neopúšťaj ma." Povie znovu. „Ja viem, že je to so mnou ťažké a chápem, že už nevládzeš, lenže ja sa tiež budem snažiť s plných síl a-" Pobozkám ju. Neviem ako inak jej mám dokázať, že ju neopustím. Zahryznem jej do spodnej pery, slabšie než obyčajne, a potom sa odtiahnem. „Nikdy sa ma nezbavíš." Poviem jej a jej znovu stečú slzy. „Dúfam." Povie ona. „A myslím, že sme rozdielny. Ale myslím si, že to je fajn. Bol by horor keby si bol taký ako ja. Stačí, že ja príliš premýšľam." Zasmejem sa a prikývnem. Objímem ju. Objímem ju rozhodnutý už nikdy ju nepustiť.
Prepáčte, že ste znovu museli tak dlho čakať, dúfam, že sa oplatilo ;)
