Výlet v Paríži (pokračovanie)
Keď vojdeme do reštaurácie, tak Michelle sa ako vždy obzerá. „Poď." Usadíme sa za stôl a oči Michelle ešte stále behajú po miestnosti. „Mama teda vie vybrať." Poviem s úmyslom naviazať rozhovor a pousmejem sa. Zdvihnem na ňu pohľad a ona sa tiež usmeje. „To teda vie." Prikývne a o chvíľu nám už donesú jedlo. Počas večere je väčšinou ticho, no mne to nejako nevadí. Po večery vyjdeme von a ja si buchnem po vrecku, či tam mám šatku. „Všimol si si ako na teba tá čašníčka pokukovala?" Udivene sa na ňu pozriem a chvíľu premýšľam, čo sa vlastne opýtala. „Naozaj? Vieš, ja som mal oči len pre teba." Poviem s úškrnom. „Pán sa snaží byť romantický." Povie mierne pobavene. Chytím ju za ruku a prepletiem nám prsty. „Keď už je ten Valentín." Poviem. „Teraz tu zapadáme." Povie s úprimným úsmevom. Obzriem sa a zistím, že má pravdu. „Hej. S tým rozdielom, že my do seba nie sme zamilovaní." Zasmejem sa. „Stoj." Pustím sa jej ruky a vytiahnem šatku. „Otoč sa." Šepnem. Zaviažem jej ju okolo očí. Okamžite sa jej zrýchli dych. „Vidíš niečo?" Pokrúti hlavou a ja ju chytím okolo pásu. „Poď." Šepnem znovu. „Prečo to mám na očiach?" Uškrniem sa. „Dôveruj mi. Aspoň dnes." Poviem pobavene a najradšej by som si z nej zrobil srandu. Ale dnes nie. Dnes budem dobrý. „Dobre. Zastav." Okamžite zastaví. „Mám pre teba prekvapenie." Poviem, keď sa postavím pred ňu. „Ale nehovor." Mimovoľne sa zasmejem a potom ju pobozkám. Chvíľu sa bráni, dokonca na mňa zatlačí, no ja si ju len bližšie priviniem. Napokon sa prestane brániť a bozky mi opätuje. Zahryznem jej do tej sladkej pery a odtiahnem sa. Oblíznem si vlastné pery a usmejem sa. Dovolím si ten úsmev len preto, že ma nevidí. „Teraz ti dám tú šatku dole, dobre?" Prejdem za ňu a pomaličky začnem rozväzovať šatku. Predsa len budem trošičku zlý. Nechám ju dusiť sa v nevedomosti. „Asi chceš vedieť prečo som to urobil." Prehovorím napokon a stále sa uškŕňam. „Dobrý postreh Sherlock." Zasmejem sa. „Nemala by si na Valentína zostať bez bozku." Prehovorí až po chvíli. „Aha." Nič viac? „Takže v tom nehľadaj hlbší význam." Dodám rýchlo a na chvíľu sa nad mojimi slovami zamyslím. Napokon pokrútim hlavou a dám jej dolu šatku. Postavím sa vedľa nej a dívam sa na jej výraz. Jemne pootvorí pery a oči sa jej zväčšia tak o desať čísel. Usmejem sa. Páči sa jej to. Samozrejme, že sa jej to páči ty debil, je to romantička. „Tak povedz niečo." Nepozrie sa na mňa. „Wow." Povie takmer šeptom. „Ja viem." Poviem pobavene. „Takže na toto balíš dievčatá?" Znovu sa mimovoľne zasmejem. „Nie." Pokrútim hlavou. „A teba som zbalil už dávno." Žmurknem. „To nie je pravda." Zaprotestuje. „Tak prečo si červená ako tie tvoje šaty?" Zostane ticho. „Páčim sa ti." Šepnem a ona sklopí pohľad. Páčim sa jej. „Nie." Pokrúti hlavou až príliš prudko. „Ale áno. Ak by som chcel, tak ťa teraz pobozkám a ty ma neodmietneš." Šepnem vedľa jej pier. Ty debil, chcel si byť na ňu dobrý. „Bola som v šoku." Povie a založí si ruky na hrudi. Prestaň už! Neprovokuj ju!! „Tak v šoku? Takže ty zo šoku bozkávaš ľudí?" Opýtam sa pobavene a nakloním hlavu. To už by stačilo nie!? „Vieš čo? Choď do prdele." Otočí sa mi chrbtom. Ty kokot. Pokrútim nad sebou hlavou a objímem ju zozadu. „Neurážaj sa. Sama vieš, že je to pravda. Tak prečo to nepriznáš?" Opýtam sa. „Nie je čo priznávať." Okamžite sa mi začne vzpierať a tak ju pustím. Vykročí preč. „Ale z tamadiaľ sme neprišli!" Zvolám za ňou cez smiech. Nereaguje, len kráča ďalej. „Michelle! Poď naspäť! Kam ideš?" Pobehnem za ňou. „Čo najďalej od teba." Chytím ju za ruku a spomalím ju. „Čo som zasa urobil? Len som bol úprimný. Neurážaj sa na mňa." Vytrhne svoju ruku z môjho zovretia a pokračuje ďalej. „Michelle stoj. No tak." Postavím sa jej do cesty. „Čo sa zasa deje?" Znervózniem. Veď som nebol taký zlý. „Chcem byť sama." Odolám potrebe ironicky sa zasmiať. „Sama. V noci. V Paríži. A v týchto šatách. Naozaj?" Prikývne a otočí sa. Znovu odo mňa vykročí preč. Prosím, zastaň. Prosím. Nechoď nikam. Nie, nie. Vráť sa. No tak. Jej postava sa stratí za rohom a ja si vojdem prstami do vlasov. „Kurva." Zanadávam si. Hodnú chvíľu tam stojím ako taký debil a napokon vytiahnem mobil. Zavolám jej, no nedvíha. Jasné, čo si čakal? Že ti to zodvihne. Prekrútim nad svojou logikou oči. No aj tak jej zavolám znovu. A znovu. A potom zas. Vydám sa smerom u hotelu a rozhodnem sa počkať ju tam. A volať jej. Napokon skončím na recepcii hotelu a rozprávam sa s recepčnou. Celkom pekná baba. Ale má hrozný prízvuk. Je jasné, že nie je rodená francúzska. Ani neviem prečo, poviem jej, že som tu s mojom priateľkou na výlete a že sa na mňa urazila. Odrazu pocítim mravčenie v žalúdku. Jemne pootočím hlavu a všimnem si Michelle stáť pri dverách. Najskôr ma naplní radosť, že ju vidím živú a zdravú. No potom príde hnev. Začne skákať pohľadom raz na mňa a raz na recepčnú. Rýchlim krokom prejdem ku nej. „Kde si kurva bola Michelle?!" Skríknem na ňu. „Bola som sa prejsť." Odpovie pokojne, čo ma ešte viac naštve. „Prečo si mi nedvíhala?" Drzo mykne plecom a zadíva sa na stenu. „Sakra Michelle." Znovu pocítim radosť z toho, že je tu celá. Objímem ju a ona zostane šokovane stáť. „Najradšej by som ťa prefackal." Zasmejem sa. „Vtipné." Odtiahnem sa a zadívam sa jej do očí. „Asi mi nepovieš čo sa stalo." Poviem s nádejou. „Asi nie." Povie a mňa ovalí mierne sklamanie. „Nevadí. Poď." Chytím ju za ruku a prejdeme ku výťahom. Stlačím tlačidlo a prepletiem si z ňou prsty. Už sa teším na jej reakciu na tie kvety. Dúfam, že sa poteší. Nastúpime do výťahu a ja voľnou rukou stlačím tlačidlo pre naše poschodie. Pohladí mi ruku. Počkať, naozaj? Pozriem sa na ňu, no tvári sa normálne. Zrejme len náhoda. Alebo? Až keď zastaneme hore si uvedomím, že som sa na ňu díval celú cestu. Pustí sa mojej ruky a vyletí z výťahu. Prirýchlo prejde ku dverám izby. Ja ihneď spomalím a zadívam sa na ňu. Uškrniem sa, keď na mňa vrhne nahnevaný pohľad. „Môžeš si prosím ťa pohnúť?" Spýta sa podráždene. Odpoviem jej až keď sa postavím ku nej. „Niekam sa ponáhľaš?" Opýtam sa s úsmevom a vytiahnem kľúč odo dverí. Natiahne sa poň, no uhnem rukou. Uškrniem sa z jej výrazu. Tvári sa takmer rovnako, ako keď Tobiasovi mama niečo nedovolí. Pomaly strčím kľúč do dverí, ešte pomalšie ním otočím a napokon otvorím dvere. Pustím ju dnu prvú a zažnem svetlo. Prekvapene sa na mňa pozrie a ja sa len usmejem. Podíde ku nej a vytiahne lístok z kytice. Je na ňom: Šťastného Valentína –Lucas. Opriem sa o zárubňu dverí a dívam sa na ňu. Na jej úsmev, ktorý chce silou mocou schovať. „Pre koho sú?" Opýta sa a ja sa zasmejem. No čo iné sa môže spýtať? „No pre koho asi." Začudovane sa na mňa zadíva. „No to práve neviem. Preto sa ťa to pýtam. Pre tú recepčnú zdola?" Pokrútim hlavou. „Prečo by som jej dával kvety?" Mykne plecami. Odrazím sa od zárubne a podídem ku nej. „Tak pre koho sú?" Opýta sa znovu a ja sa usmejem. „Nehraj sa na blbú." Zašepkám. „Nehrám." Tiež sa usmeje. „Sú pre istú Michelle Snowovú. Myslím, že ju poznáš. Je pekne tvrdohlavá a rada si zo mňa robí srandu." Zasmeje sa. „Tak to máš teda pravdu." Povie napokon. „Ďakujem." Odstúpi o krok dozadu a mne chvíľu trvá, kým mi dôjde, že prečo. „No máš začo." Zasmejem sa a tiež trochu odstúpim. Prečo som tak mimo? „Vieš stále tak trochu dúfam, že mi povieš prečo si dnes zmizla." Poviem a ona vyčaruje ďalší úsmev. „Tak dúfaš márne." Povie a vykročí od izby. „Ani keď ťa budem presviedčať?" Ihneď vykročím za ňou. „Ani vtedy. Nebuď zvedavý." Zaškerím sa. „Som už raz taký." Hodím sa na posteľ a napadne mi geniálna otázka. „Myslíš, že by mi tá recepčná dala?" Začudovane sa na mňa pozrie. „Čo by ti mala dať?" Začnem sa smiať. Ach, Michelle. „Seba." Odpoviem a ona očervenie. „Neviem." Otočí sa chrbtom a podíde ku skrini. Zadívam sa na strop. „Nevieš kde mám pyžamo?" Pozriem sa na ňu a zistím, že je ku mne otočená predom. Neodolám a celú si ju obzriem. Keď sa vrátim ku jej tvári, je celá červená. Znovu. Pokrútim hlavou, ale zrak už neodvrátim. Otočí sa a začne sa hrabať v skrini. Musím uznať, že jej telo vyzerá naozaj dobre. Napokon na seba oblečie nejaké tričko a legíni. „Vieš slušný človek by tak nezízal." Povie podráždene a ľahne si na opačný koniec postele. „Lenže ja nie som slušný. Len nadržaný." Poviem a až po chvíli si uvedomím, že je to vlastne pravda. Kurva. „Tak choď dole na recepciu a mňa tým neotravuj." Uškrniem sa a presuniem sa bližšie ku nej. „Nemyslím, že ona má takú riť ako ty." Šepnem a perami sa obtriem o jej ucho. Zahráme sa. „To nemyslíš vážne." Pozrie sa na mňa a ja sa uškrniem. „Ja som ťa pobozkal a teraz by si pre mňa niečo mala urobiť ty." Vytreští na mňa oči. Preboha, ona mi vážne verí. Neudržím sa a začnem sa smiať. „Ty si taký debil." Odvrkne. „Ale za ten tvoj pohľad to stálo." Poviem a stále sa neviem prestať smiať. „Myslíš, že mám ísť za ňou?" Opýtam sa. „Lucas mne je to srdečne jedno. Rob si čo chceš." Vytiahne mobil. Usmejem sa. Nechce, aby som šiel. „Fajn. Takže zostanem." Znovu sa ku nej prisuniem. Vezmem je mobil z rúk a niekam ho odhodím. Ak sa rozbije, kúpim jej nový. Položím si hlavu na jej nohy a zavriem oči. Očakávam ten slastný pocit, keď sa mi hrá s vlasmi. No akosi neprichádza. Otvorím oči a všimnem si jej zamračený výraz. Hodím šteňací pohľad. „Zas mi tu zaspíš." Usmejem sa. „No a?" Prekrúti očami, ale jej hnev je preč. Zájde mi prstami do vlasov. Spokojne zahmkám a znovu zavriem oči. Veľmi sa snažím nezaspať, no nejde to.
