Lucas
„Lucas." Započujem a vzápätí mnou niekto zatrasie. Rozlepím oči a zadívam sa na krpca. „Áno?" Opýtam sa. „Už som hore." Povie a ja sa uškrniem. „No, to aj ja." Poviem a on sa zachichoce. „Nudím sa. Vstávaj už." Povie. „Ešte chvíľku." Poviem a chystám sa otočiť. „Prosím." Hodí na mňa psie oči. „Zobuď Michelle." Poviem. „A kde je?" Opýta sa. „No hneď ved-" Zaseknem sa keď otočím hlavu a neuvidím ju na opačnej strane postele. Povzdychnem si a posadím sa. „Počkaj sekundu." Poviem mu a postavím sa. Zatrasiem hlavou, aby som sa prebral a vykročím z izby. Nazriem do všetkých izieb, no nenájdem ju. No započujem nejaké zvyku z kúpeľne. Zaklopem no neozve sa. „Michelle?" Opýtam sa. „Hm?" Započujem. „Si v poriadku?" Opýtam sa. „Eh-áno. Len mi je zle." Spomeniem si, čo nasledovalo potom, ako jej bolo naposledy zle. „Zle?" Opýtam sa priškrteným hlasom. „Nie som tehotná." Povie hneď. „Skús aj rozmýšľať. Za dva dni by sa na mne nič neprejavilo. A mal si kondóm." Zavrčí. „Prepáč." Uškrniem sa. „Nepotrebuješ niečo?" Opýtam sa a absolútne neviem, akoby som mohol pomôcť. „Nie. Bež za Finnom." Vydýchne a ja prikývnem. Vojdem naspäť do spálne a nájdem Finna ležať na posteli schúleného do klbka. „To si robíš srandu." Zašepkám pobavene. Nechám ho spať a prezlečiem sa. Zídem dolu a pripravím raňajky. Znovu vyjdem hore a zobudím ho. „Nenudil si sa náhodou?" Opýtam sa pobavene. Len si zívne a natiahne na seba veci, čo som mu prichystal. „Pôjdeme dnes niekam?" Opýtam sa a on prikývne. „Čo ti odhryzli jazyk?" Opýtam sa ďalšiu otázku a on sa na mňa s úsmevom pozrie. Prikývne a ja sa zasmejem. „Tak poď. Ideme raňajkovať." Znovu zídeme dole a najeme sa. Pustím mu telku a vyjdem hore za Michelle. Zaklopem na dvere. Neozve sa a tak vkročím. Sedí vedľa záchodu úplne bledá. Unavene na mňa vzhliadne. „Nevezmem ťa ku doktorovi?" Opýtam sa ustarostene. Len pokrúti hlavou. „Si si istá?" Opýtam sa. „Hej." Povie. „Nechceš aspoň pohár vody?" Prikývne. Zbehnem dolu a nalejem jej pohár vody. Zanesiem jej ho a ona sa hltavo napije. „Myslím, že dnešok prespím." Povie zničene a hlavu si oprie o stenu. Nechcem ju v takomto stave opúšťať. „Tak zostanem s krpcom tu a-" Začnem. „Nie. Choďte von. Potrebuje to." Usmeje sa a podá mi prázdny pohár. „No dobre. Ale ak budeš niečo potrebovať, tak mi zavolaj." Poviem a pobozkám ju na čelo. „Bavte sa." Pousmeje sa a postaví sa. „Choď." Zamračí sa na mňa a podíde ku umývadlu.
„Takže ty máš brata?" Opýta sa ma zvedavo krpec a odkrojí si ďalší kúsok koláča. „Áno." Prikývnem s úsmevom. „Aj ja by som chcel brata." Povie zamyslene a oblíže si pery. Doje koláč a odsunie tanier. „Pôjdeme?" Opýtam sa a on prikývne. Zaplatím za koláče a spoločne odídeme. Trochu sa poprechádzame a potom sa zastavíme v hračkárstve. Kúpim mu nejakú blbosť, z ktorej je on celý bez seba. Tak sa túlame celý deň a odrazu je už sedem hodín večer. Dôjdeme domov a navečeriame sa. „Michelle?" Zaklopem na dvere od spálni a vstúpim. „Už ho zanesiem naspäť." Poviem a ona sa posadí. „Oh, dobre." Povie neisto. Odrazu dnu vojde krpec a podíde ku posteli. Vyškrabe sa hore. „Si chorá?" Opýta sa zvedavo a Michelle prikývne. Krpec pozrie na mňa a ja kývnem hlavou na dvere. „Tak sa maj." Usmeje sa na ňu a potom ju objíme. „Maj sa Finn." Povie milo Michelle a následne obaja odídeme. Prídeme pred jeho detský domov a spolu vojdeme dnu. „Tak čauko, krpec." Poviem a podám mu tašku. Slabo sa usmeje a odkráča preč. Bez slova, bez objatia. Proste nič. Odkráča so zvesenou hlavou. Trochu ma to vyvedie z miery a prekvapene sa zadívam na pani Soarsovú. Tá sa na mňa tiež prekvapene zadíva. „Stalo sa niečo?" Opýta sa a ja pokrútim hlavou. „Ešte pred chvíľkou bol v pohode." Poviem začudovane. „No nič." Povie. „Pošlem za ním niekoho." Prikývnem a zvrtnem sa na päte. „Dúfam, že sa čoskoro vidíme. V záujme toho chlapca." Započujem a usmejem sa. Otočím sa na ňu a prikývnem.
„Pán Montgomery?" Započujem tichý hlas Sophie. Otočím sa na ňu a prebodnem ju pohľadom. „Prepáčte, že vyrušujem, ale máte telefonát." Premkne ma zlý pocit. Keď ma naposledy vyrušila z rovnakého dôvodu, Michelle bola týždeň v nemocnici. Zdesene sa na ňu zadívam a ona jemne pokrúti hlavou. Odľahne mi a rýchlo sa spamätám. „Je to veľmi súrne?" Opýtam sa namrzene. Zúfalo sa na mňa zadíva. „Ospravedlňte ma." Poviem smerom do zasadačky a vyjdem von. „Volá vaša mama." Povie a ja prekrútim očami. Podídem ku jej stolu, ani sa neunúvam ísť do svojej kancelárie. „Áno?" Ozvem sa, keď vezmem do ruky telefón. „Ahoj Lucas!" Pozdraví ma natešene. „Koľkokrát ti mám vysvetľovať, že ak ti nezdvíham, tak to nechaj tak, zrejme mám niečo dôležité?" Vyprsknem. „Prepáč, ale toto nepočká. Už si ako tvoj otec." Odfrkne si ona. „Nič si s Michelle neplánujte na tento víkend." Povie. „Prečo?" Opýtam sa. „Pretože nás tvoja teta pozvala na oslavu." Zavriem oči a dúfam, že toto je len veľmi zlá nočná mora. „Nie." Hlesnem. „Ale áno. O štvrtej už treba byť u nich, jasné? Ja tam idem už v piatok, takže ťa tam očakávam v celej tvojej kráse. A žiadne výhovorky. Tento rok nie." Povie rýchlo a zloží. Povzdychnem si a pozriem sa na Sophiu. Bez slova okolo nej prejdem a vrátim sa do zasadačky.
