Kauza Leo
„Lucas, mám pre teba zlú správu." Ozve sa Dannyho hlas. Nemám rád tento jeho hlas. A nemám rád ani jeho zlé správy. „Hovor." Vyzvem ho po chvíli. „Robb videl Lea." Na chvíľu sa mi zastaví srdce. To už ho pustili z basy? Nie. Len to nie. Prosím, nie. „Kurva." Vydýchnem. „Kde?" Opýtam sa. „Poflakoval sa okolo nejakej školy. Zrejme si hľadal nové obete." Povie skormútene. „A ja presne viem koho." Vydýchnem. „Kurva." Poviem zas. „Okej. Dík. Maj sa." Zložím hovor. Ihneď zavolám Michelle, no nedvíha mi. „No tak. Prosím." Nervózne začnem klopkať nohou. Keď mi to ani po tretíkrát nezdvihne, viem, že je zle. Určite by mi zdvihla, ak by videla, že jej volám viac ako dvakrát. Schytí ma ten zlý pocit. Lepšie povedané, strach. Áno, mám o ňu strach. A kurva veľký. Zavolám Joshovi. „Čo odo mňa chceš, Montgomery?" Ozve sa ľadovým hlasom. „Potrebujem tvoju pomoc." Ledva to dopoviem a započujem jeho smiech. „Tak na to zabudni. Potom, čo si spravil Michelle?" Prekrútim očami. „Ide presne o ňu, ty idiot." Zavrčím a obujem sa. Zostane ticho. „Kde si?" Opýtam sa a vyletím z domu. „Eh- práve vychádzam zo školy. Ale načo ti to je? Ja ti nebudem pomáhať získať ti ju späť ani nič podobné." Znovu prekrútim očami. „Teraz ma pozorne počúvaj, ty kretén. Ak by mi išlo len o to, tak nežiadam o pomoc teba. Možno jej v tejto chvíli ide aj o život. Je mi jedno kde si, hlavne teraz nasadni do auta." Poviem a sám nasadnem do auta. Nadiktujem mu adresu, kam má ísť. „Ešte mi povedz, čo sa deje." Ozve sa. „Šliapni na to." Poviem len, zložím mu a sám dám plyn až na podlahu. Nech ten skurvený pocit zmizne! Nechcem sa takto cítiť. Nechcem, aby mi na niekom takto záležalo, kurva!! Konečne dôjdem pred Leove dúpä, alebo ako to mám nazvať. Josh už je tu a hneď ako ma uvidí, vystúpi. „V jednom z tých domov je jeden chlapík, volá sa Leo a myslím, že je tam s ním Michelle." Poviem hneď a vyrazím ku budovám. „Počkať, čo?" Dobehne ma Josh. „Nie dobrovoľne." Objasním mu a on sa na mňa zdesene pozrie. Schmatne ma za rameno a tým ma zastaví. „Ak si zo mňa robíš piču, tak ťa zabijem." Vytrhnem sa mu. „Kiež by." Zavrčím a vojdem do jednej z budov. „Kde to sm-" Začne. „Sklapni." Zasyčím. Započúvam sa a zamrazí ma, keď započujem plač. Zadržím dych a podídem ku dverám, od ktorých to vychádza. Znovu sa započúvam. Schmatnem kľučku a myknem ňou. Samozrejme, že zamkol! Preboha Lucas, čo si si myslel? Sám nad sebou pokrútim hlavou. Trochu odstúpim a kopnem do dverí. Na moje prekvapenie nie sú príliš pevné a vytrhnú sa z pántov na prvú ranu. Pohľad sa mi naskytne na tmavú smradľavú miestnosť. V rohu izby uvidím Lea a pod ním ležať Michelle. Strach sa premení na hnev. „Zlez z nej ty pojebaný kokot." Poviem mrazivým hlasom. Leo sa postaví a začne sa smiať. „Lebo čo?" Opýta sa pobavene. Podídem až ku nemu a vrazím mu. Na chvíľu zostane ako obarený, no spamätá sa prirýchlo. Tiež mi vrazí až zacítim, ako mi rozbil peru. Prečo mu furt niekto rozjebe peru? Do miestnosti vojde aj Josh a tiež si do Lea párkrát udrie. Ten za o chvíľu zvalí na zem. Ešte si do neho kopnem a on omdlie. Vzhliadnem ku Michelle, ktorá sedí v rohu posteli v klbku. Obaja sa ku nej naraz pohneme a obaja sa naraz aj zasekneme. „Michelle." Povieme znovu naraz. Michelle sa sťažka oblečie a znovu sa rozplače. Potom sa hodí Johsovi okolo krku. Ja si zotriem krv z pery a zahľadím sa na nich. „Už je dobre." Povie potichu Josh. „Si v poriadku?" Pichne ma v hrudi, keď Michelle pokrúti hlavou. „Poďme odtiaľto." Povie a všetci traja vyjdeme von. „Idem zavolať políciu." Povie Josh a odíde. Michelle sa za ním chvíľu díva a ja naberám odvahu. „Michelle ja..." Začnem, no ona ma umlčí jediným pohľadom „Mala si pravdu. Vo všetkom. Ja viem. Som hrozný človek. Pravdepodobne ten najhorší. A nezaslúžim si kamarátku ako si ty. Vôbec poznať niekoho ako si ty. Ale...Michelle ja ťa potrebujem. Keď som s tebou cítim sa, no, lepšie. Ako lepší človek. Potrebujem ťa. Nechcem ťa stratiť." Slová zo mňa idú priam samé a až po ich vyslovení si uvedomím, že sú pravdivé. Podídem ku nej. Celkom ma poteší, keď neustúpi. „Myslel som, že zošaliem od strachu." Vydýchnem a opriem si svoje čelo o to jej. Zacítim, ako sa celá klepe. „Nesmieš ma opustiť." Šepnem. Viem, že zniem zúfalo, ale som zúfalý. Odrazu okolo mňa ovije svoje ruky. Tiež ju pevne objímem. „Niečo som si za ten týždeň uvedomil." Odtiahnem sa a usmejem sa, keď uvidím jej zvedavý pohľad. „Mám ťa rád, Michelle." Usmeje sa a znovu okolo mňa ovije voje ruky. „A prepáč mi to prosím. Nebyť mňa toto sa nikdy nestane." Poviem smutne. „Vybavené." Ozve sa Josh a Michelle sa odo mňa odtiahne. „Vezmi ju domov. Ja tu na nich počkám." Poviem viac menej nechcene, no Josh pokrúti hlavou. „Myslím, že si toho máte čo povedať." Ten chalan sa mi začína páčiť. Vezmem Michelle za ruku a odvediem ju ku svojmu autu. Odveziem nás ku mne domov. Dnu sa zvalí na gauč a obzrie sa. „Dáš si niečo?" Pokrúti hlavou. Posadím sa vedľa nej a ona sa o mňa oprie. „Ako si ma našiel?" Spýta sa ma. „No, volal mi môj kamarát, že nejaký jeho známy videl Lea vonku. Keď som sa opýtal, že kde presne povedal, že neďaleko tvojej školy. Vedel som, že je zle a tak som volal Joshovi, že potrebujem jeho pomoc. Ten debil so mnou nechcel ísť až kým som mu nepovedal, že ide o teba. No a kde inde by ťa mohol Leo zobrať." Usmejem sa. „Nebolo to zas tak ťažké nájsť si ťa." Dodám a ona sa na mňa pozrie. „Naozaj si sa o mňa bál?" Slabo sa usmejem sa prikývnem. „Ako som už povedal, myslel som si, že zošaliem. A keď som ho uvidel ako sa tam nad tebou skláňa..." Nevládzem to dokončiť. Mne samému z toho príde zle. Zaženiem tu predstavu pokrútením hlavy. „Aj ja som sa bála." Povie potichu. „Prepáč mi to." Šepnem. „Je mi to tak veľmi ľúto princezná." Uvidím jej slabý úsmev. Objímem ju a pobozkám ju do vlasov. Toto mi celkom chýbalo. „Môžem si dať sprchu?" Prikývnem. Postaví sa a odíde do kúpeľne. Vojdem do kuchyne a nakuknem do chladničky. „Lucas?" Započujem jej vydesený hlas. „Som v kuchyni." Vojdem do obývačky a ona sa ku mne otočí. Len v spodnom prádle. Hlavne sa jej dívaj do očí, Lucas. „Dáš mi nejaké tričko?" Prikývnem a vytiahnem zo skrine nejaké tričko. „Snáď ti bude dobré." Poviem s cieľom trochu jej vylepšiť náladu. Len sa slabo pousmeje a navlečie ho na seba. Znovu odídem do kuchyne, no započujem jej vzlyky. Zamrazí ma a na chvíľu stuhnem. Pokrútim hlavou a vrátim sa. Posadím sa ku nej a priviniem si ju ku sebe. „Prepáč. Všetko to je moja vina." Zašepkám a ona začne krútiť hlavou. „Nie. Ty za nič nemôžeš." Odtiahnem sa a zadívam sa do jej tváre. Zotriem jej slzy a smutne sa usmejem. „Je." Znovu pokrúti hlavou a privinie sa ku mne. O chvíľu zistím, že zaspala. Hodnú chvíľu sa na ňu dívam. Nepáči sa mi myšlienka, že som si ju ku sebe takto pripustil. No zároveň áno. Že mám ďalšiu osobu, ktorú mám úprimne rád. Veľmi rád.
