„Počúvaš ma vôbec?" Spýta sa Michelle pobavene. „Hm?" Otočím na ňu hlavu. „Deje sa niečo?" Spýta sa ma a zvážnie. „Nie. Malo by sa?" Nahodím úsmev. „Správaš sa zvláštne." Zamračí sa. Znovu sa len usmejem a pokrútim hlavou. „Všetko je v pohode." Poviem, no viem, že mi neverí. Nič nepovie, len ďalej pokračuje v jedení. To isté spravím aj ja. „Ehm. Zajtra idem ku mame, takže budeš musieť zobrať Finna." Povie chladne a ja prikývnem. „A cez víkend idem von s Alex a Abby, takže..." Nedokončí vetu. „Okej." Poviem len. Doslova cítim to napätie. Ale nemôžem jej to povedať. Proste sa to nesmie dozvedieť.
Josh sa na mňa vyjavene díva. „On sa bude ženiť?" Spýta sa zdesene a ja prikývnem. „Preboha. Čo na to Michelle?" Sklopím zrak. „Nevie to. Neviem ako jej to mám povedať." Povzdychne si a ja sa na neho znovu pozriem. „Musíš nájsť správnu chvíľu, inak jej to ublíži. Viac ako si myslíš." Prikývnem. „Ja to radšej Alex nepoviem, lebo ona jej to hneď vykecá." Zasmeje sa a ja sa uškrniem. „To by nebola ona." Myknem plecom. Josh sa usmeje a začne mi rozprávať o tom, ako sa teší na ich bábo. A ja sa snažím tváriť nadšene. Aspoň niekto je šťastný.
„Lucas, prosím ťa, kde je ten účet? Potrebujem to zaplatiť." Povie Michelle. „Neviem. Skús tu v skrini." Odpoviem a usmejem sa na Finna. Práve sa hrá na lietadielko a behá po celej obývačke. „Tu nie je." Zavzdychá Michelle. „Netuším, kde môže byť." Myknem plecami. Zavrčí. „A čo v tvojej pracovni?" Opýta sa. „Neviem. Pohľadaj. Možno niekde v stole." Finn vyskočí na gauč a hneď z neho zoskočí. Počujem Michelle, ako otvára dvere v mojej pracovni. Finn preletí poza gauč a o chvíľu ho znovu vidím. A v tom mi to ťukne. „Stoj!!" Skríknem na Michelle. Vybehnem hore schodmi a vletím do pracovne. Stojí chrbtom ku mne. „Máš ho?" Opýtam sa. „Čo? Hej. Áno." Otočí sa a usmeje sa. V rukách má list s účtom. „Hej. Donesieš mi pohár vody?" Posadí sa na stoličku. „Deje sa niečo?" Opýtam sa a srdce mi buší. „Nie, nie. Len sa mi zatočila hlava." Podídem ku skrini a vyberiem fľašu s vodou. Nalejem ju do pohára a jej ho. „Čo ty tu nemáš?" Spýta sa s falošným úsmevom. Dúfam, že je falošný kvôli tomu, že jej prišlo zle a nie kvôli tomu, že objavila pozvánku. Tiež sa pousmejem. „V pohode?" Opýtam sa a kľaknem si pred ňu. Prikývne a položí prázdny pohár na stôl. „Idem to teda vyplatiť." Usmeje sa a postaví sa. Pomaly vyjde von z mojej pracovne a ja si vydýchnem. Skontrolujem pozvánku. Netuším, v akej polohe som ju nechal, takže neviem, či sa ňou hýbalo. No pre istotu ju aj tak premiestnim. Ale nesmie zostať tu. Strčím si ju do zadného vrecka a vyjdem von.
„Oh, Lucas. Vitaj. Poď ďalej." Privíta ma otec Michelle. Vojdem dnu do jeho domu. Vyzerá tak- normálne. Vlastne ani neviem čo som čakal. „Kľudne sa posaď. Dáš si niečo? Vodu?" Opýta sa. „Nie. Nezdržím sa." Odpoviem stroho a zadívam sa na neho. „Za prvé, neverím vám. Ani trochu. Za druhé, myslím si, že tá svadba je obrovská chyba, ale do toho sa miešať nebudem. Chcem len, aby ste mi ihneď zavolali, ak sem príde Michelle. Neželám si, aby ste ju, alebo mňa, alebo kohokoľvek v mojom okolí kontaktovali. Ublížili ste jej už dosť." Chvíľu sa na mňa vyjavene díva. „Ja- mrzí ma to. Nebudem." Povie napokon. „Fajn." Podám mu moju vizitku, na ktorej je aj moje číslo. „Naozaj ma to mrzí." Povie a zadíva sa na ňu. „Naozaj, naozaj veľmi." Šepne. „Super." Odpoviem chladne. Pozrie sa na mňa. „Ozvem sa. Keby niečo." Mávne mojou vizitkou. „Fajn. Zbohom." Otočím sa a vyjdem von. Zabuchnem za sebou dvere a nasadnem do auta. Chvíľu rozmýšľam, či som urobil správnu vec. Napokon naštartujem a vyrazím domov.
Dva dni na to, mi Snow zavolá, že Michelle od neho práve odišla. Povzdychnem si a poďakujem mu, že sa ozval. Prídem domov z práce a usadím sa na gauč. „Lucas? To si ty?" Započujem hlas Michelle. „Uhm." Zamumlem. Zíde dolu schodmi z poschodia a prisadne si. „Tak? Čo si dnes robila?" Opýtam sa a pozriem sa na ňu. Sklopí pohľad a zadíva sa na svoje ruky. Takže bude klamať. „Ehm...bola-bola som sa prejsť." Vykokce zo seba. „Aha." Zahlásim a ona ku mne zdvihne oči. „A čo ty?" Spýta sa. Myknem plecami a pozriem sa na telku. Určite jej došlo, že viem, že klame. Prečo mi nikdy nič nepovie? Pocítim v sebe hnev. Reklamy v telke ma začnú nudiť a tak sa na ňu znovu pozriem. Zrak má upretý na svoje ruky. Chvíľu ignoruje môj pohľad, no napokon sa na mňa pozrie. „Tak, kto začne prvý?" Opýta sa a tým ma zaskočí. „V čom?" Opýtam sa. „Obaja máme pred sebou tajnosti." Odpovie pokojne. „Nie sú to tajnosti." Odpoviem ja a ona prekrúti očami. „Čo je? Vieš o tej svadbe, takže to nie je tajnosť." Poviem a ona na mňa znovu uprie zrak. „A ty vieš, že som bola u otca." Prikývnem. „Ako to vieš?" Spýta sa. „Volal mi." Odpoviem jednoducho. „Na tvoj príkaz?" Spýta sa. Zostanem mlčať. „Bol si u neho?" Znovu som ticho. „Vyhrážal si sa mu?" Položí ďalšiu otázku. „Prečo by som sa mu vyhrážal?" Opýtam sa zmätene. „Pretože si to ty." Odpovie. Stále ma prekvapuje, aká je pokojná. Zamračím sa. „Prečo si tam bola?" Opýtam sa. „Vynadať mu." Odsekne mi a odvráti zrak. Znovu zostanem ticho. „Nechcem, aby svoju ženu bil, alebo niečo podobné." Vysvetlí. „Myslíš, že by to spravil?" Opýtam sa a ona mykne plecami. „Prečo si mi o tom nepovedal?" Opýta sa odrazu. „Povedal by som ti to. Nechcel som ti to len tak chrstnúť do tváre." Usmeje sa. Konečne jej dôjde, že som to nemyslel v zlom. „Prepáč." Povie potichu. „Som rád, že sme to vyriešili." Poviem a ona sa znovu len usmeje. Napokon prikývne a konečne sa na mňa pozrie.
