„Takže si musel celý týždeň pratať hračky?" Opýta sa Michelle. Prešiel týždeň od tej hlúpej oslavy a od krpcovho úteku a zas je u nás na víkend. Prikývne a ukáže jej akože zničené ruky. Veľmi ich nevnímam, keďže pracujem a snažím sa nájsť chybu v číslach. Zahĺbim sa do toho tak, že nezapočujem zvonček. „Lucas!" Započujem len hlas Michelle. Zdvihnem hlavu a pozriem sa na ňu. Kývne hlavou na dvere. Položím papiere a postavím sa. Podídem ku dverám a tam stojí Aimee. „Čo tu chceš?" Opýtam sa. „Ospravedlniť sa. Ja-bola som hlúpa. Ani neviem, čo som si myslela, že robím. Prepáč." Povie a ja prikývnem. „V pohode. Môžeš odísť." Poviem. „Počkaj. Nezájdeš so mnou niekam na drink?" Opýta sa. „Prosím." Nadvihnem obočie. „Nie." Odpoviem. „No tak." Usmeje sa. „Nechcem s tebou nikam ísť. A pochybujem, že by sa to Michelle páčilo. Maj sa." Zabuchnem dvere a prekrútim očami. Deň zbehne rýchlo a večer krpec rýchlo zaspí. Michelle si ku mne prisadne na gauči. Stále je to medzi nami trochu napäté, keďže sme sa od oslavy poriadne nerozprávali. „Viem, načo myslíš." Povie odrazu. „Áno?" Opýtam sa a ona prikývne. „Nad dvoma vecami, presnejšie. Nad tým, čo si myslím o návšteve Aimee a všetkým tým okolo nej." Prikývnem. „A tá druhá vec?" Opýtam sa. „Pýtaj sa." Vyzve ma. „Adoptujeme si ho?" Opýtam sa teda a ona sa na mňa konečne pozrie. „Ale nebude to skoro?" Opýta sa. „Nie." Pokrútim hlavou. „Čím skôr, tým lepšie." Prikývne. „A ešte jedna vec tu je." Poviem a trochu sa ku nej prisuniem. Zadíva sa na mňa. Pobozkám ju. Zaborí prsty do mojich vlasov a ja prstami skĺznem pod jej tričko. Len sa dotýkam jej hebkej pokožky. Zahryznem jej do pery a odtiahnem sa. „Ľúbim ťa." Poviem. „Aj ja teba." Zašepká. Usmejem sa od ucha k uchu a pevne dúfam, že kauza Aimee je ukončená. „Chceš vedieť odpoveď na tvoju prvú myšlienku?" Opýta sa a ja sa zasmejem nad mojou naivitou. „Uhm." Prikývnem. „Po pravde, neviem čo si mám o tom myslieť. Čo vlastne chcela?" Opýta sa. „Aby som jej odpustil a šiel s ňou na drink." Nadvihne obočie a ja sa uškrniem. „A prečo si nešiel?" Opýta sa napokon. „A prečo by som mal ísť?" Zasmejem sa a postavím sa. Prejdem do kuchyne a nalejem si pohár vody. „No, neviem. Je pekná..." Takmer vyprsknem vodu. „No a?" Poviem, no v zapätí to oľutujem. „Takže si myslíš, že je pekná?" Opýta sa ma. Povzdychnem si. „Áno. Myslím si to. Ale ty si oveľa krajšia." Poviem a ona sa tiež postaví. „Tak prečo si nešiel, keď si myslíš, že je pekná?" Opýta sa dotknuto. „O čo ti ide? Chceš sa hádať?" Opýtam sa. Zadíva sa na mňa, no nič nepovie. „Čo si o mne myslíš? Že nedokážem zostať s jednou babou?" Opýtam sa dotknuto. „To som nepovedala." Odpovie pokojne. „Ale myslíš si to." Poviem neveriacky. Na chvíľu sa zatvári prekvapene a ja už nechcem nič počuť. Nasrato okolo nej prejdem a zhrabnem svoju bundu. Obujem sa a vypálim von. Nasadnem do auta a vyrazím preč. Prečo si ma potom zobrala, ak si o mne myslí niečo takéto? Pokrútim hlavou a preletím na červenú. Ešteže je takto neskoro večer a na križovatky neboli žiadne autá. „Ukľudni sa." Poviem si nahlas a spomalím. Ani netuším ako, ale odrazu zastanem pred Mattovým bytom. Nechcem sa opiť, ale ani nemám potrebu vešať mu na nos moje problémy s Michelle. A ku tomu, vedel by, že sa niečo stalo, pretože vie, že je u nás krpec. Povzdychnem si a znovu naštartujem. Napokon sa asi hodinu len tak premávam po meste. Keď prídem domov, Michelle už je v posteli, no nespí. Hoci sa tak tvári. Zakopnem o roh postele. „Kurva." Zašepkám a trochu sa zatackám. Všimnem si, ako sebou jemne cukne a neodolám úsmevu. Pokrútim hlavou a uvedomím si, že som stále nasratý. Prezlečiem sa a ľahnem si na opačnú stranu postele. Zhasnem lampičku a zavriem oči. O chvíľu počujem, ako sa otočí na druhý bok. „Nemyslím si to." Jej hlas pretne ticho. Len si odfrknem. „Nie, naozaj. Nemyslím si to o tebe. Myslíš, že by som si ťa zobrala, ak by som si to myslela?" Opýta sa a jemne sa dotkne môjho pleca. Trhnem sebou a tak ma pustí. „Očividne áno." Poviem chladným hlasom. „Lucas." Povie zúfalo. Zostanem ticho. „Ľúbim ťa." Povie potichu. Chcem jej povedať to isté. Naozaj chcem. Ale hnev vo mne znovu buble. Ona sa odrazu postaví z postele a vyjde z izby. Započúvam sa do zvuku jej krokov a uvedomím si, že ide dole. Hodnú chvíľu sa nevracia a mňa to znepokojí. Keď sa rozhodnem postaviť sa, znovu započujem jej kroky. Vráti sa do spálne a bez slova si ľahne. Otočím sa a aj v slabulinkom mesačnom svetle si všimnem jej bledú tvár. „Je ti zle?" Opýtam sa. „Odrazu sa zaujímaš?" Odsekne. „Michelle." Pozrie sa na mňa. „Už mi je fajn." Povie napokon. Nadvihnem obočie a ona sa neisto usmeje. „Čo je?" Opýtam sa a ona pokrúti hlavou. „Ja len, že aj keď si na mňa nahnevaný, tak sa o mňa staráš." Povie a ja prekrútim očami. „Vidíš, aký som úžasný? A ty mi neveríš." Znovu sa usmeje a presunie sa ku mne. Bez varovania ma pobozká a hnev ihneď vyprchá. Priviniem si ju bližšie ku sebe a myseľ mi zas a znovu opantá tá jej vôňa. Odtiahne sa a zadíva sa do mojich očí. „Ľúbim ťa." Poviem jej a ona ma pohladí po líci. Prevalím sa na chrbát a ona si položí hlavu na moju hruď.
