Washington ma prekvapí takmer letným počasím. Hneď ako s Abby vystúpime z lietadla, predstaví sa mi pán Connor. Odvedie nás ku jeho autu a zavedie nás do hotelu. „Abby?" Ozvem sa, keď obaja zastavíme pred svojou izbou v hoteli, ktoré sú vedľa seba. „Hm?" Pozrie sa na mňa. „Si v poriadku?" Opýtam sa znovu a ona sa usmeje. „Jasnačka." Odpovie. „Musím si dať sprchu, takže sa vidíme na večeri." Dodá a vlezie do svojej izby. Povzdychnem si a tak isto vojdem do svojej izby. Zvalím sa na posteľ a zavriem na päť minút oči. Možno nie na päť minút ale na dve hodiny. Zobudí ma klopanie na dvere. Prudko sa strhnem a zaklipkám očami. „Áno?" Zachrapčím. „Lucas? Tu Abby." Postavím sa a pretriem si oči. Podídem ku dverám a otvorím ich. „Ahoj." Pousmejem sa. „Spal si?" Opýta sa ma prekvapene. „Tak trochu." Myknem plecom a uškrniem sa. Ona sa usmeje a prikývne. „Už si hladný? Pretože ja umieram od hladu. Mám chuť na nejakú dobrú-" Stopnem ju. „Áno, Abs, som hladný." Poviem pobavene a ona sa začervená. „Fajn. Počkám tu." Usmejem sa a zavriem dvere. Vleziem do kúpeľne a opláchnem si tvár vodou aby som sa prebral. Veľmi to nepomôže. Prezlečiem sa teda a vezmem si peňaženku. Tiež si vezmem kartu od izby a vyjdem von. „Ideme?" Opýtam sa Abby a ona prikývne. Abby zamieri ku schodom, čo ma zarazí, keďže bývame na piatom poschodí. Myknem nad tým plecami a vyrazím za ňou. V hotelovej reštaurácii nájdeme prázdny stôl a tak sa tam usadíme. Objednáme si, ja steak, ako inak, a Abby si dá vyprážanú rybu. „Takže dnes večer a aj zajtra máme celý deň voľno. Pozajtra nás čaká ten obed o dvanástej a večer je tá akcia o ôsmej. Popozajtra máme do obedu voľno, ale o šestnástej je meeting. Potom dva dni voľna no a nakoniec posledný meeting ráno o desiatej a v noci o dvanástej nám letí lietadlo späť domov." Povie Abby hľadiac do kalendára vo svojom telefóne. Vzhliadne ku mne a usmeje sa. „Naplánujem nejaký výlet na tie dva dni voľna?" Opýta sa a ja len unavene prikývnem. „Fajn. Máš najlepšieho sprievodcu, keďže som tu bývala takmer štrnásť rokov." Zasmeje sa a potom sa na mňa rýchlo pozrie. Je mi jasné, že nie je v pohode. „Čo máš v pláne zajtra?" Opýtam sa a tvárim sa, že som si nevšimol jej vyplašený výraz. „Spať." Odpovie jednoducho. „Dobre. A večer?" Opýtam sa. „Spať." Povie znovu, no tentoraz sa na mňa zvedavo zadíva. „Možno sa pôjdem prejsť." Odpoviem s úsmevom. Prikývne a v tej chvíli nám prinesú jedlo. „Mám ísť s tebou?" Opýta sa a ani sa na jedlo nepozrie. „Zvládnem to sám." Venujem jej úsmev a zhltnem očami celý steak naraz. „Dobre." Ozve sa potichu. Začnem jesť a zistím, že som bol naozaj veľmi hladný. Steak zjem veľmi rýchlo a potom sa pozriem na Abby. Len sa vo svojom jedle hrabe a zjedla možno dva kúsky ryby. „Abs? Si v pohode?" Opýtam sa a ona ku mne zdvihne pohľad. „Hej, jasné. Len ma akosi prešiel hlad." Nasilu sa zasmeje. Neodvrátim zrak a zostanem mlčať. Ona preglgne a odje si z ryby. Veľmi dlho ju prežúva a nakoniec to maličké sústo zhltne. Takto zje asi ešte päť kúskov, keď zloží príbor a konečne mi opätuje pohľad. „Som plná." Zahlási. „Abby." Ozvem sa nie práve najpríjemnejším tónom. „Lucas." Odpovie pokojne. Povzdychnem si a pokrútim hlavou. Zaplatím za obe jedlá a spoločne sa zdvihneme. Abby znovu zvolí schody. Vyjdeme teda hore po schodoch a ja mám pocit, že hneď ako si ľahnem do postele, znovu zaspím. „Abby, počkaj." Ozvem sa tesne pred tým, než zalezie do svojej izby. „Je mi jasné, že nie si v poriadku, nezahováraj. Nemusíš o tom hovoriť, ak nechceš, ale aspoň sa predo mnou nepretvaruj. A najedz sa." Slabo sa usmeje a prikývne. Pred tým, než zavrie dvere, si všimnem slzu stekajúcu po jej líci. Chvíľu sa rozhodujem, čo urobím. Napokon vojdem do svojej izby. Najskôr sa osprchujem, dám všetkým vedieť že žijem a som zdravý a zaľahnem do postele.
„Abby, skús sa trochu uvoľniť. Som tu s tebou, nič sa ti nemôže stať." Máme dva dni voľna, prechádzame ulicami Washingtonu a jediné, čo Abby robí, je obzeranie sa po ľuďoch. „Prepáč." Hlesne a po prvýkrát za celý pobyt prizná, že sa bojí. „Ďakujem." Odpoviem odmerane a zadívam sa na chlapíka, ktorý predáva hotdogy. „Mám hlad." Poviem a podídem ku nemu. „Dvakrát poprosím." Poviem a on to automaticky urobí. Zaplatím a otočím sa ku Abby. Tá vycivene hľadí niekam za mňa. Prevrátim očami a podídem ku nej. „Hotdog?" Podám jej ho a ona sa na mňa vydesene pozrie. Vezme si ho a odkusne. „Ideme?" Opýta sa ma a ja prikývnem. „Celá sa klepeš." Poviem pobavene. „Ja viem! Prepáč. Ja-neviem čo sa to so mnou deje. Ja ho vidím všade." Povzdychne si. Neviem čo jej na to povedať a tak mlčím. Vrátime sa do hotelu a ja sa rozhodnem ísť do baru v hotely. Po pol hodine ma začne otravovať nejaká ženská a tak sa postavím a odídem. Vyjdem výťahom hore a zaklopem na dvere Abby. „Kto je?" Ozve sa jej tichý hlas. „Lucas." Odpoviem. „Teraz nie." Povzdychnem si. „Abby, pusti ma dnu." Ozvem sa. „Prosím." Dodám po chvíli a v tom sa otvoria dvere. Jej oči sú celé červené a zvyšok tváre je až príliš bledý. „Prepáč." Hlesne potichu. „Neospravedlňuj sa." Poviem len a slabo sa pousmejem. „Ja...môžem...objímeš ma?" Spýta sa a ja vojdem dnu do izby. Zavriem dvere a objímem ju. „Zajtra ti už naozaj ukážem mesto. Sľubujem." Zasmeje sa a keď sa odtiahne zotrie si slzy. „Nemusíš. Ja to prežijem aj bez toho." Pokrúti hlavou. „Nie. Ja chcem." Usmeje sa a ja prikývnem. Napokon spolu strávime celkom fajn večer. Na ďalší deň sa naozaj odhodlá a ukáže mi mesto. Nieže by som tu ešte nikdy nebol, ale Abby ma vezme na také miesto, na ktoré by som sám nešiel. A úžasné reštaurácie. „Myslím, že tu varia ešte lepšie, ako si pamätám." Zasmeje sa, keď vyjdeme z reštaurácie, kde sme si dali obed. Pousmejem sa a po chvíli zistím, že Abby zaostala. Obzriem sa a zistím, že uprene hľadí niekam predo mňa. Nie len uprene ale aj zdesene. „Abigail?" Ozve sa hlas spoza mňa. Otočím hlavu a uvidím nejakú pani. „Si to ty?" Znovu sa pozriem na Abby a tá prikývne. „Oh, srdiečko!" Zvolá tá pani a podíde ku nej. Objíme ju. „Kam si zmizla? Brad s Johnniem boli veľmi nešťastní." Abby preglgne. „Som si istá, že boli." Odpovie stroho. „Vlastne Johnnie by tu niekde mal byť. Určite sa poteší, že si späť." Tá pani sa začne rozhliadať. „Nie. Ja nie som späť. Som tu len pracovne." Tá pani ju odignoruje a naďalej sa rozhliada. Abby na mňa hodí zúfalý pohľad. „Oh, pozri! Tamto ide!" Začne na neho kričať a on ku nim podíde. Ja stojím ako prikovaný a snažím sa niečo vymyslieť. „Čo je?" Opýta sa znudene ten chalan. „Pozri, Johnnie, kto sa vrátil." Johnnie sa pozrie na Abby a zatvári sa veľmi zvláštne. „Abs." Povie potichu. Abby sa na neho ani nepozrie. „Mami, necháš nás na chvíľu?" Opýta sa tej pani. „Nie! Ja už musím ísť. Rada som vás videla." Povie Abby a vymotá sa z ich obklopenia. Rýchlim krokom prejde okolo mňa a zároveň ma schmatne za rukáv mikiny. „Abs, počkaj! Prosím." Cestu nám zatarasí Johnnie. „Nechaj ma na pokoji." Zavrčí na neho Abby. „Pozri sa na mňa." Povie a natiahne ku nej ruku. „Nedotýkaj sa ma!" Zvýši hlas. On sa nevzdáva a znovu sa ku nej natiahne. „Počuj, kámo, daj jej pokoj, jasné?" Ozvem sa a on sa na mňa pozrie. Potom sa znovu pozrie na Abby a ustúpi. „Je mi to ľúto, Abs." Abby ho obíde a ja pobehnem za ňou. Abby zastaví až keď asi päťkrát zabočíme a ocitneme sa v oblasti, kde je omnoho viac ľudí. „Vedela som to. Vedela som, že sem nemám ísť." Pozrie sa na mňa. „To bol on?" Opýtam sa, pretože si stále nie som celkom istý. „Nie." Pokrúti hlavou. „Jeho brat. Dvojička, presnejšie." Prekvapene sa na ňu zadívam. „On-on bol môj najlepší kamarát a keď sa dozvedel, čo mi Brad s Henrym urobili, nič nespravil. Vôbec nič. Ani za mnou neprišiel." Povie na jeden nádych. „Počkať, takže tvoj najlepší kamarát bol brat tvojho priateľa?" Pokrúti hlavou. „Nie. To bol brat najlepšieho kamaráta môjho priateľa." Povie akoby to bola samozrejmosť. Prikývnem. „A si v poriadku?" Opýtam sa. „Prekvapivo, som v pohode." Prikývne ona.
Dobre takže ako ste si iste všimli nastala menšia kríza. Vôbec nemám čas písať a premýšľať nad príbehom a to znamená, že čas pridávania častí bude veľmi nestály a zrejme budú aj väčšie odstupy. Dúfam, že so mnou budete mať strpenie! Ďakujem :)
