„Lau? Už som tu." Poviem a nasadím si slnečné okuliare. Vyjdem z letiska a nadýchnem sa. „Vieš kde bývam." Povie len a zloží. Pousmejem sa a zavolám si taxík. Nadiktujem mu adresu a o chvíľu stojím pred jej bytom. Zazvoním a ona mi otvorí. Vojdem dnu a objímem ju. „Ahoj." Poviem a Lau sa slabo usmeje. Odložím kufor na chodbe. Kývne hlavou na dvere. Naozaj som tu dlho nebol. Prejdem chodbou a zaklopem na dvere izby. „Nie som hladná." Započujem hlas Michelle a slabo sa usmejem. Otvorím dvere a zadívam sa na Michelle. Teda na to, čo z nej zostalo. Je úplne vychudnutá tvár má úplne unavenú. „Lau-" Zasekne sa a zadíva sa na mňa. „Čo tu robíš?" Opýta sa. „Schudla si." Odignorujem jej otázku, hoci viem, ako to nemá rada. Zamračí sa. „Niečo som sa pýtala." Povie a ja sa pousmejem. „Nie, naozaj. Cvičila si, alebo niečo?" Opýtam sa s vážnym výrazom v tvári a ona odvráti zrak. Vojdem dnu a zavriem dvere. Všimnem si, že na poličke sú všetky rámčeky s fotkami posklápané. No všimnem si aj to, že jeden chýba. Pozdvíham ich a zistím, že chýba fotka mňa s Lau. Potom sa jej na to spýtam. Otočím sa a pozriem sa na ňu. „Chcem byť sama." Povie. „Fajn. Aj ja. Môžeme byť sami spolu." Usmejem sa a posadím sa ku nej na posteľ. Zabudol som, aký je ten matrac tvrdý. „Dáš mi jeden vankúš?" Opýtam sa a pozriem sa na ňu. Neveriacky sa na mňa pozrie a napokon po mne hodí jeden vankúš. Cítim na sebe jej pohľad, no naschvál sa na ňu nedívam. Tvárim sa, že ma zaujala polička oproti posteli. Napokon neodolám a pozriem sa na ňu. Prebodáva ma pohľadom a mračí sa. Ja sa na ňu sladko usmejem a jej maska pomaličky začína miznúť. „Tak čo? Ako je v Paríži?" Opýtam sa a znovu sa zadívam na stenu. Neodpovie, no ani som to neočakával. Znovu sa na ňu pozriem a ej oči sú plné sĺz. Stále sa mračí, hrýže si peru, no nič nehovorí. Trochu sa narovnám a spýtavo sa na ňu zahľadím. Odrazu sa vyhrabe z perín a pritúli sa ku mne. Rozplače sa a ja ju pohladím po chrbte. „Tak veľmi si mi chýbal. Prepáč mi to." Vzlykne a ja si ju priviniem ešte bližšie ku sebe. Spokojne vydýchnem a pobozkám ju do vlasov. „Odpusť mi to prosím. Myslela som si, že bez teba mi bude lepšie." Pozrie sa na mňa a pohladí ma po líci. Utriem jej slzy a pobozkám ju na čelo. „Tak prečo si sa nevrátila?" Opýtam sa milo a ona mykne plecami. „Doteraz som si to neuvedomila. Prepáč." Znovu sa len usmejem a priviniem si ju k sebe. „Už je dobre. Už som tu." Poviem, keď znovu vzlykne. Napokon sa upokojí a zadíva sa mi do očí. „Ľúbim ťa. Tak veľmi." Povie. „Aj ja teba." Pomaly sa ku nej priblížim a ona sa zadíva na moje pery. Zahryzne si do tej svojej a ja ju pobozkám. Po troch týždňoch. Po troch neuveriteľne dlhých týždňoch sa jej vôbec môžem dotknúť. Zahryznem do jej pery a odtiahnem sa. „Máš hlad?" Opýtam sa a ona prikývne. „Ale nie na jedlo." Povie so slabulinkým úsmevom a ja sa zasmejem. „Síce ma to teší, ale najprv sa naješ. Nie vážne Michelle, vyzeráš ako anorektička." Poviem pobavene a ona sa postaví. Potom aj ja a chytím ju za ruku. „Ideme niekam do reštiky?" Opýtam sa a ona zdesene pokrúti hlavou. „Tak fajn." Vyjdeme z izby a vojdeme do kuchyne. „Pekne sa usaď, teraz sa o teba postará tvoj manžel." Poviem s úsmevom a ona sa tiež usmeje. „Čo si dáš?" Opýtam sa a nakuknem do chladničky. „Oh, už viem." Poviem natešene a vyberiem ingrediencie na svoje čarovanie. Keď dorobím svoje veľdielo, tak naberiem Michelle na tanier takú detskú porciu. V podstate to pozostáva z šalátu, paradajok a ryby. Zadíva sa na to a vzhliadne ku mne. Posadím sa pred ňu a ona si opatrne naberie. O chvíľu zje tri štvrtinu a odsunie tanier. „Naozaj?" Opýtam sa a ona prikývne. Pokrútim hlavou, no nechám to tak. Vezmem si ten tanier a sám to dojem. Naozaj som dobrý kuchár. Odložím tanier a zadívam sa na ňu. „Ako sa máš?" Opýtam sa a ona ku mne vzhliadne. „Oveľa lepšie ako pred dvoma týždňami. Po fyzickej stránke." Povie a pozrie sa na mňa. „Nevyzerá to tak." Podotknem a ona sa slabo usmeje. „Zavolala ťa Lauren, však?" Prikývnem. „Prišiel by si aj sám?" Položí mi ďalšiu otázku. „Ak by si prekročila tri týždne tak áno." Odpoviem. „A čo ty? Plánovala si sa vôbec vrátiť?" Opýtam sa. Odvráti zrak a zadíva sa von oknom. Jemne pokrúti hlavou a prepletie si prsty. Až teraz si všimnem, že nemá na ruke prsteň. „Takže to bolo zbohom?" Opýtam sa, hoci mi je odpoveď jasná. Znovu sa na mňa pozrie, no nič nepovie. Postaví sa a podíde ku mne. „Uvedomila by som si, že som spravila chybu." Povie a chytí ma za ruku. Zadíva sa mi do očí a slabo sa usmeje. „A ak by bolo neskoro?" Opýtam sa a ona sa zasmeje. „Nemyslím, že by mi to trvalo tak dlho." Odpovie a ja sa usmejem. Skloním sa ku nej a pobozkám ju. Odtiahnem sa a usmejem sa. „Chýbala mi táto vôňa." Povie s úsmevom. Uškrniem sa a vykročím von z kuchyne.
Yayyyy .. nová časť! :D Dúfam, že som nesklamala! :) A dúfam, aj že sa páčila! :) teraz, keďže sú tie prázdniny, tak sa pokúsim dávať aj dvakrát týždenne, napr. aj v nedeľu :) Takže vidíme sa najneskôr o týždeň vo štvrtok aj najskôr v nedeľu!! :) Ľúúúúbim vás!! <3
