Bože to je trúba, ešte aj po tom všetkom dokáže myslieť len na jedno. Prekrútila som očami. Otočila som sa k dverám keď som počula že niekto vstúpil dnu.
Valeria
,,Dobrý deň, slečna chcela by som vás poprosiť aby ste opustili izbu. Návštevné hodiny už skončili a pacientka potrebuje odpočinok." Vošla do izby sestrička s táckou na ktorej mala vodu a nejaké lieky.
,,Samozrejme. Drž sa Jess, určite ťa ešte prídem pozrieť." Žmurka som na ňu, vypochodovala som von z izby. Na chodbe stal Christian a akurát zložil telefón z ucha.
,,Ideme ?" Opýtal sa ma nezaujato.
,,Iste." Stroho som odpobedala, otočila som sa na päte a kráčala von z nemocnice. Moja dobrá nálada bola razom preč. Čakala som kým dorazí k autu. V momente ako blikli svetla a počula som cvaknutie otvorila som dvere a silno som s nimi treskla, keď som nasadla. Úplne ma vytačalo toto jeho povíšenecke správanie. Pocítila som na sebe pohľad, ale pozerala som len von oknom. Budovy za ním sa začali pohybovať. Viem že s nim nechcem prekracovať určité hranice ale aspoň kominikovať môžeme ako normálny ľudia. Povzdychla som si. Vystúpila som pred firmou. Vyštartovala som ako strela k výtahu ani Nancy, ktorá na mňa mávala, som neodzravila. Hneď ako sa dvere otvorili som nastupila a začala mačkať poschodie. Už sa mi uľavilo keď sa dvere začinali zatvárať, no samozrejme tesne predtým ako sa zavreli sa v nich objavila potetovaná ruka. Len som prevrátila očami. Jemne sa mi obtrel o ruku no ja som sa od neho oddialila a prekrížila som si ruky na prsiach. Dvere sa otvorili a ja som vyšla namosúrene von.
,,Ria." Oslovil ma no ja som som nezastavovala.
,,Počkaj." Prudko ma za ruku zvrtol tvárou k nemu.
,,Nie, povedz mi jeden dôvod prečo by som mala čakať ?" Spýtavo som nadvihla obočie. Cítila som ako horím od zlosti. Odmeráným pohľadom mi hľadel do očí ako by hladaľ odpoveď.
,,Nebudem už na nič čakať. Nebavia ma tieto tvoje nálady, si náladovejší ako ženská ktorá ma krámy." Zhúkla som na neho, videla som že ostal prekvapený mojou rekciou. Vytrhla som svoju ruku z tej jeho. ,,Nechaj ma prosím ťa tak, bude to ako predtým, pokiaľ sa to nebude týkať prace, naša konverzacia nebude potrebná." Dopovedala som a prešla okolo Daisy ktorá vyzerala šokovane ale aj nasrato. Je mi jedno že som mu spravila scénu pred jeho štetkou. Nech sa nespráva ako kretén.
,,Pán Brawn.." Počula som Daisyn hlas, ktorý bol ale prerusený.
,,Daj mi pokoj." Zhúkol na ňu a aj stej vzdialenosti som poskočila. Prehrabla som si vlasy. Otočila som sa smerom k stolu. A keď som zbadala jeho úškrn myslela som, že sa zrútim.
,,Čo tu robíš Damien ? Myslel som si že naposledy som ti to vysvetlil dojsť jasne, že ti peniaze neposkytnem." Stále dostatočne vytočený Christian prehovoril na Damiena.
,,Prišiel som ti dať šancu na rozmyslenie." Pobavenie v jeho hlase nechýbalo. Jeho oči stále nespúštal zo mňa. A ja som tam stála ako prikovaná.
,,Vypadni." S ľadovým pokojom prehovoril Christian až ma striaslo. Vzbudzovalo to väčší strach ako by kričal.
,,Dobre ako povieš." Žmurkol na mňa a opustil kanceláriu. Ja som sa konečne trochu upokojila.
,,To čo znamenalo to žmurknutie, a ten tvoj výstup na chodbe." Otočil sa mojím smerom a ja som opäť zmeravela. Moja dávka odvahy ktorú som mala na chodbe už asi vyprchala.
,,To, že ma tieto hry nebavia. Ako sa budeš správať ty ku mne tak aj ja k tebe. A som za to rada. Pretože tanto vzťah prestával byť profesionálny." Vypadlo zo mňa. Bola som rada že som to povedala plynule zdvihla som hrdo hlavu na dôkaz, že to myslím vážne. Pozeral na mňa vyzeralo že chce ešte niečo dodať no zazvonil mu mobil.
,,Čo zas ?" Zdvihol mobil a otočil sa k oknu. V momente ako sa prerušil náš očný kontakt, som sa cítila slobodná.
,,To čo ste za idiotov neviete bezo mňa už vybaviť ani jednu posratú zákazku ?" Pobzdychol si. Ja som to brala ako príležitosť na útek. Vyšla som s kancelárie. Daisy tu nebola. Vytiahla som nejaké dokumenty, aby som sa zamestnala. Potom som si spomenula na SMS-ky. Z veľkou dávkou nevôle, no pri spomienke na to že je moja rodina v ohrození som to musela urobiť. Schmatla som prvé dokumenty ktoré mi padli pod ruku, neprezerala som ich. Srdce mi búchalo do hrude ako zvon. A prepadli ma obavy aby ma niekto neprichytil. Rychlo som tie papiere prefotila a prehla dva krát na polovicu. V momente ako som ich zastrčila do klokanky otvorili sa dvere na výtahu a von vystúpila Daisy. Keď ma zbadala hneď sa zamračila.
,,Čo tu robíš ?" Ovalil ma studený pot.
,,Hľadám dokumenty, ktoré je potrebné prekontrolovať. Potrebujem sa zamestnať." Na jazyku ma pálila veta, čo jej je do toho. Ale okamžite som ju zavrhla, pretože by to mohlo vzbudiť podozrenie.
,,Na, tieto treba skontrolovať, prepísať a dať podpisať Chrisovy." Vytiahla papiere zo šuflíka a podala mi ich. Pohŕdavo na mňa pozrela keď vyslovila jeho meno. Čo si tym chcela dokázať ? Som sim si istá že menom ho smie oslovovať len keď si to spolu rozdávajú. A ani tomu moc neverím. Vzala som dokumenty a pobrala sa späť do Christianovej kancelárie. Zdvihol na mňa zrak. Stále telefonoval ale bolo mi to srdečne jedno. Sadla som si za svoj stôl a začala sa hrabať v papieroch. Bola som taka zamyslená, ani neviem ako dlho nad tym sedím. Zo zamyslenia ma vytrhol zvláštny pocit. Cítila som že ma prepaľuje očami, no ani omylom som nezdvihla hlavu knemu. Zahľadela som sa do papierov a uvedomila si že je to už všetko v poriadku. Vyrovnala som ich, postavila som sa a smerovala k jeho stolu. No nešla som k nemu postavila som sa oproti nemu za druhú stranu stola.
,,Už som to skontrolovala a poopravovala, už je potrebný len váš podpis." Položila som papiere pred neho. Nemohlo mi uniknuť že ho prekvapilo moje oslovenie, ale nijak na to nereágoval. Pozrel do papierov a začal ich podpisovať.
,,Ak už nemáte pre mňa žiadnu prácu rada by som išla domov." Prehovorila som neutrálne. Viem že mu došlo že hovorim o svojom byte.
,,K sebe domov nepôjdeš na to môžeš zabudnúť." Samozrejme čo iné som mohla čakať.
,,Prepáčte, ale byvať u svojeho šefa nie je vôbec profesionálne. Nechcem aby sa vo firme šírili o mne klebety." Uchechtol sa a pokrútil hlavou.
,,Prosím ťa prestaň s tým divadlom a oslovuj ma normálne. A na nejaké klebety sa môžem vysrať."
,,Nehrám žiadne divadlo. Sám ste si želali nech vas na pracovisku oslovujem pán Brawn." Frustrovane si prehrabol vlasy.
,,Dobre to by už stačilo ideme domov." Postavil sa od stola.
,,Nemusíte sa unúvať, ja si zavolám aj taxík." Povedala som lahostajne.
,,Nejdeš k sebe domov. Nerozumieš že je to tam nebezpečné. Moji chlapy už párkrát videli ako sa tam Breivick potuluje." Pri vyslovení jeho mena mi ostalo sucho v krku.
,,Ale potrebujem si zobrat aspoň nejaké veci, nemôzem donekonečna chodiť vo vašom oblečení." Prevrátil očami keď som mu znova zavykala.
,,Zastavíme sa v obchode." Prehovoril, a chytil ma za lakeť a začal ma tahať k dverám.
,,No to ale nepôjde všetky doklady mám doma a do výplaty mám ešte skoro dva týždne." Znova som protestovala. Prešli sme k výťahu a už sa viezli smerom dole.
,,Ja to zaplatím." No to určite.
,,To vžiadnom prípade."
,,Prestaň s toho robiť vedu, proste to zaplatím a dohovoril som." Bla bla bla. Furt musí mať problém.
,,Dobre ale to sa mi strhne z výplaty, samozrejme plus aj tie šaty zo včera." Vystúpil z výťahu, no na moju odpoveď som čakala zbytočne. Zase tá úžasná ignorácia.
Kráčal okolo luxusných obchodov no, ani do jedného som nevošla pretože na takéto niečo nemám. Ale nakoniec ma stiahol do jedného ktorý vyzeral, že aj igelitka by stála viac ako zarobím za rok.
,,Čo tu robíme ? Ja si takéto niečo dovoliť nemôžem." Pozrela som na prvé šaty a oči mi skoro vypadli keď som videla tú sumu.
,,Vyber si šaty ktoré ti padnú do oka, na cenovku nepozeraj." Pozrel na mňa, a ja som videla že to myslí vážne.
,,A načo mi také šaty budú, aby som v nich doma upratoala ? Šak v tom keby výdem na ulicu tak ma rozpredajú na nitky." Prehovorila som sarkasticky.
,,Dnes bude u mňa firemný večierok. Príde veľa vplyvných ľudí, samozrejme aj niektorý zamestnanci. Chceš tam ísť v mojej mikine ?" Čože? Večierok mňa vystrie.
,,Nie. Nepôjdem tam."
,,To si vyhoď z hlavy, ako moja osobná asistentka sa toho zúčastníš." Prehovoril nakoniec. Vedela som že nech poviem čo kolvek nevyhovorím mu to. Porazenecky som vydýchla. Prechadza som okolo šiat a nevedela si vybrať. Nakoniec mi do oka padli jedny šaty. Christian zase niekam zmizol telefonovať. Vybrala som šaty vyzerali naozaj úchvatne až na tú hnedú farbu. Podišla som snimi k predavačke.
,,Prosim vás máte tieto šaty aj v iných farbách ?" Otočila sa na mňa a premerala si ma pohľadom.
,,Máme ich ešte v červenej." Jej to by bolo super. (Foto hore)
,,Výborne a môžete mi ich priniesť, rada by som si ich vyskúšala." Podvihla obočie, a pozrela na mňa ako na kus odpadu.
,,Slečna, a ste si istáz že si ich chcete vyskúšať, viete môžu byť ako by som to povedala, nad váš rozpočet." Krava. Ale mala pravdu.
,,Stým si vy starosti robiť nemusíte a doneste jej o čo vás požiadala." Prehovoril za mojim chrbtom Christian. Až ma trhlo. Len sklopila zrak a pobrala sa kade ľahšie.
Šaty mi padli perfektne ale keď išiel Christian platiť radšej som sa pobrala preč. Stej sumy by sa mi určite zamotala hlava. Pobrala som sa konečne do bežného obchodu. Vybrala si dvoje rifle jedny z vysokým pásom a druhé volnejšieho strihu z rostrhanými kolenami. Vybrala som si ešte biele šaty ktoré pripomínali sako. Mali výstrih, na páse čierny opasoka boli mi do poly stehien. Vybrala som si eštr zopár jednoduchých tričiek. Košelu a nejaké blúzky do práce. Do oka mi padol čierny jednoduchy dlhý overal so srdcovitým výstrihom. Vyzeral na mne perfeknte. A samozrejme nespelo chybať dva páry tenisiek a apoň dvoje lodičky. Christian sedel v kresle kúsok od kabiniek. Podišla som ku spodnému prádlu, vedela som že ma pozruje. Keď som do ruky vzala červenú čipkovanú podrsenku ktora mi padla do oka, pohľadom som zavadila o Christiana. Videla som ako uprene hľadí mojim smerom a jeho oči stmavli. Okamžite som ju odložila späť. Nakoniec som zhrabla skaždej farby čipkovanej podrsenky okrem červenej, zladila som knim ešte nohavičky ktore mali širší okraj na bokoch. Vošla som do kobínky a vzala na ruky všetko oblečenie čo som si vybrala a mierila si to k pokladni. Predavačma to začala všetko blokovať. Obzrela som sa po predajni, v tom sa moje oči zastavili na nejakom chlapovi ktorý sa opieral o stenu obchodu naproti. Hladeľ priamo na mňa, neprišlo by mi to nijak zvláštne keby z vrecka nohavíc nevybral mobil a nezakyval sním v dlani. Nerozumela som tomu, začal tukať do mobilu. Chvíľu na to mi zapípal mobil pozrela som naň. ,,Ak máš nejaké dokumenty, odlož ich v prvej kabínke pod taburetku." Dočitala som správu a pozrel späť na toho chlapa ale už tam nestál. Ruka mi podvedome prišla na vrecko na mikine. Pozrela som smerom na Christiana, ktorý pozeral do mobilu. Predavačka ešte stále blokovala oblečenie. Bola ako spomalený film, pretože bola až príliš zaujatá Christianom. Prevrátila som očami.
,,Ešte som zabudla klobúk." Povedala som prvú sprostosť ktorá ma napadla. Christian len prikývol. Rozbehla som sa do prvej kabinky a zastrela. Vytiahla som dokumenty z vrecka a pozrela sa na seba v zrkadle. Mám to spraviť alebo nie ? Lomcovala mnou nervozita ale aj obavi o mamu. Prepáč Chris. Prehovorila som v duchu a položila papiere pod taburetku. Vybehla som z kabínky a prešla k pokladni kde už sa robil rad.
,,Kde más ten klobúk ?" Pozrel na mňa prekvapene.
,,Nakoniec som si to rozmyslela." Srdce mi bilo až niekde v krku. Všetky ženy čo stáli naokolo si tu niečo šuskali a pozerali na Chris. Ach ježiš. A ta predavačka ? Tá ho už komplet vyzliekla očami. Ale on si ich vôbec nevšímal. Pozrel na mňa a zvraštil obočie.
,,Si v poriadku ?" Prehovoril s obavou v hlase. Ale ja som ho počula akosy vzdialene. Keď som videla ako na mňa pozerá, a čo som práve urobila, prešla mnou vlna horúčavy. Začala som ztažka dýchať. A ruky sa mi triasli. Zdalo sa mi že počujem hlas, ale prišiel mi na míle vzdialený. Tma.
---------
Necakala som ze zo seba dostanem tolko slov 😀
Ajajaj zase sa tu niečo pokazilo.