Kapitola 33. - Odchod

220 43 2
                                    

Blížime sa ku koncu, táto kapitola je predposledná, dnes pridám ešte jednu okolo obeda :-)

---

"Je čudné ocitnúť sa na opačnej strane postele," poznamenám, keď Markus vojde do spálne a nesie tácku s jedlom. Ja so bola vždy tou, ktorá sa v nemocnici starala o ľudí, nosila jedlo a podávala lieky. Teraz som jeho pacientkou.

"Ako sa cítiš?" opýta sa. Položí tácku na stolík k posteli a sadne si ku mne.

"Omnoho lepšie." Po pár dňoch je už hlava v poriadku a modriny blednú. "Ale aj tak sa hanbím," priznám a sklopím zrak.

"Za čo?" úprimne sa prekvapí Markus.

"Za to, aká som nemožná. Odišla som z domu, aby som niečo dokázala, a namiesto toho som na tom ešte horšie, než na začiatku. Nemám prácu, som na mizine, navyše ešte celá dotlčená."

Markus ma chytí za ruku a jemne mi prstom prejde po dlani.

"Timea, vôbec si neuvedomuješ, aká si silná. Obdivujem ťa."

"Za čo, prosím ťa?" odfrknem a sklopím zrak.

"Za všetko. Za tvoju húževnatosť. Za to, že pre teba nič nie je ťažké. Nikdy nepovieš, že niečo nedokážeš, jednoducho zatneš zuby a snažíš sa. Mnoho ľudí na tvojom mieste by sa už bolo vzdalo, ale ty nie."

"Nemám na výber."

"Vždy máš na výber," nadvihne mi ukazovákom bradu, aby som na neho musela pozrieť. "Kedykoľvek si sa mohla vrátiť domov, no neurobila si to. Každý deň bojuješ."

Cítim, ako sa červenám, keď mi položí dlaň na líce a pohladí ma. Odkedy bývam u neho ako pacientka, trávi so mnou všetko voľný čas. Chodí do baru, keď spím, zvyšok povinností previedol na Anastasiu a ďalších zamestnancov. Pozeráme spolu filmy, rozprávame sa. Bude mi ľúto, keď budem musieť odísť. A ešte viac zaťažko mi padne povedať to Markusovi.

"Markus," odkašlem si. "Koncom mesiaca sa vraciam domov."

Jeho tvár skamenie a odtiahne sa.

"Na Slovensko?" uistí sa, že dobre počul.

"Áno."

Hryzne si do vnútornej strany líca a uvažuje.

"Práca v bare ťa nebaví," skonštatuje.

Nadvihnem sa na posteli a vezmem jeho ruku do dlaní.

"Som sestra, Markus. Tak, ako ty by si nemohol celý život pracovať v nemocnici, ja nemôžem ostať  v bare."

Ubolene na mňa pozrie. Jasne čítam v jeho očiach otázku: "Ani kvôli mne?"

"Chcem ísť navštíviť rodičov," vysvetlím mu. "Dať si doma veci do poriadku. Stráviť Vianoce s mamou a otcom a sestrami." Váham, či to povedať, pretože síce tu bývam, no medzi nami sa nič neudialo. Vôbec sme sa nerozprávali o tom, či medzi nami niečo je alebo bude. "Mohol by si ísť so mnou."

Zdvihne hlavu.

"Moja práca je tu," povie smutne. 

"Pochop ma," prosím ho, "nemôžem byť ako Saskia. Nedokážem žiť v tvojom byte, jesť tvoje jedlo a ničím neprispievať, jednoducho sa nechať živiť. Musím sa postaviť na vlastné nohy."

Markus prikývne. Mám pocit, akoby miestnosť náhle ochladla. Usmieva sa, stále sa spolu bavíme, no je to iné, všetko robí automaticky. A mne to trhá srdce, ale nemôžem inak. Nemôžem sa spoliehať iba na neho zakaždým, keď sa mi tu niečo stane.

Pred Vianocami ma odvezie na stanicu. Nesie mi kufor, ktorý len pred pár mesiacmi teperil do Ameliinho bytu a potom do hostelu. Stojíme na nástupišti ako dvaja priatelia.

"Timea," povie odrazu rozhodne. "Existuje niečo, čo by som mohol spraviť, aby si zmenila rozhodnutie a ostala?"

"Nie, problém nie je v tebe," zadívam sa na neho. Po ničom inom netúžim, iba ostať s ním, vrátiť noc po karaoke, aby som neušla a pobozkala ho, ale nedá sa to. Nedokázala by som tu žiť s tým, že som na niekom závislá, to by som nebola ja.

Prikývne a sťažka prehltne.

"Buď šťastná," zaželá mi.

"Bez teba to bude ťažké," poviem úprimne. "Kto mi bude rozprávať vtipy?"

Sprievodca už píska, naháňa ľudí do vlaku. Stiahne mi hrdlo. Prečo vlastne odchádzam? Prepadne ma panika. Markus ma silno objíme.

"Nechoď, Timea," zašepká naliehavo. "Prosím, nechoď. Môj otec vždy vravel, že keď nájdem niekoho dôležitého, zistím to. A ja to viem. Mal som ti to povedať už skôr. Mal som ti to povedať miliónkrát v bare. Mal som ti to povedať, kým si bývala u mňa. Ľúbim ťa, Timea, nechoď."

Po lícach mi tečú slzy.

"Aj ja teba, Markus, vrátim sa, sľubujem. Len čo si dám život dokopy, vrátim sa."

"Sľubuješ?" usmeje sa smutne. "Kedy?"

"Neviem. Budeme si volať?"

Prikývne, nedokáže už rozprávať cez hrču v hrdle.

Vyskočím do vlaku a podá mi kufor. Zdvihne ruku na pozdrav a stojí tak po celý čas, kým sa zatvárajú automatické dvere a vlak sa hýbe zo stanice. 


Dievča do vetraजहाँ कहानियाँ रहती हैं। अभी खोजें