Kapitola 3. - Maroško

290 51 6
                                    

„Ambuvak."

Vytiahnem ho skôr, než to doktor Vinkler stihne dopovedať. Robila som to snáď tisíckrát. V škole sme trénovali resuscitáciu do nemoty, dokázala by som podať prvú pomoc so zaviazanými očami. Na praxi som sledovala skúsené sestry, sama som tu pomáhala pri oživovaní niekoľkých novorodencov. Musím len odpojiť ventilátor a pripojiť ambuvak k tubusom zavedeným v nose. Nemalo by to trvať dlhšie než pár sekúnd.

Vo dverách sa objaví primár a zamračene nás sleduje. Hoci je na oddelení teplo, ruky mám meravé a studené ako ľad. Koncovka ambuvaku sa zošmykne z tubusu. Do očí mi padá prekliata ofina. Načo som si ju len nechala ostrihať? Prečo som si neurobila drdol podľa predpisov?

Doktor Vinkler stojí nad Maroškom, palce pritíska do stredu hrudnej kosti, pripravený na masáž srdca. Jozefka znepokojene pozoruje, ako bojujem s ambuvakom. Každá sekunda trvá celú večnosť.

Inokedy by ma jej prítomnosť upokojila, dnes ma iba rozčuľuje. Pripomína mi, že keby som si udržala odstup, nemusela som sa teraz cítiť, akoby som strácala niekoho blízkeho.

„Nejaký problém?" zamračí sa doktor Vinkler. Najprv pozrie na mňa, potom nervózne fľochne na primára.

Potrasiem hlavou. Vlasy mi padnú do tváre. Nervózne si ich odhrniem a snažím sa upokojiť. Ani kútikom oka sa neodvažujem pozrieť, ako sa tvári primár.

Konečne správne nasadím ambuvak.

„Jeden, dva, tri." Vinkler stláča Maroškov hrudník. Jeho krehké rebrá určite praskajú ako zápalky. Snažím sa nemyslieť na to. Je to len daň za to, aby sme rozbehli srdce.

Ruka na ambuvaku sa mi trasie. Jozefka si to všimla a nesúhlasne stíska pery. Spomeniem si na to, ako mi len pred pár hodinami Maroško stisol malíček. Teraz sú jeho pästičky roztvorené a rozhodené na bielej podložke. Zaprisahávam sa, že už nikdy viac nedovolím, aby som sa takto naviazala na niektorého novorodenca.

Jedna minúta.

No tak naskoč, súrim Maroška. Kvôli mne, prosím.

Dve minúty.

Nemôžeš odísť práve dnes. Mám predsa narodeniny. A ráno má prísť tvoja mama. Musí ťa vidieť aspoň raz.

Tri minúty.

„Adrenalín," prikáže Vinkler a o chvíľu mu Jozefka podáva injekciu.

„Jeden, dva, tri."

Doktor si utrie spotené čelo do rukáva plášťa. Zúrivo stlačím ambuvak.

„No tak už naskoč, mám predsa narodeniny."

Jozefka aj doktor na mňa zmätene pozrú. Ani som si neuvedomila, že som to povedala nahlas.

„Prepáčte," ospravedlním sa. Cítim, ako sa mi po krku plazí horúčava a červeň mi stúpa do tváre. Frustrácia sa mieša s hanbou. Toto rozhodne nie je správanie profesionálnej sestry.

Nula na monitore sa zmení na dvojčíslo. Doktor nechá ruky visieť nad Maroškovým hrudníkom a napäto čaká. Tep sa drží, dokonca stúpa. Slzy sa mi rozkotúľajú po lícach. Odvrátim tvár, nakloním hlavu, snažím sa ich nenápadne utrieť do ramena.

Primár Kinčík sa zvrtne na päte a ťažkým krokom odpochoduje po chodbe.

„Kontrolujte ho každých pätnásť minút," prikáže Vinkler Jozefke. Napraví si stetoskop visiaci okolo krku a vypochoduje z miestnosti bez toho, aby na mňa čo i len pozrel.

Dievča do vetraWhere stories live. Discover now